Víla Lachovienka alebo tajomstvo skaly pri Vápenke

52

Nad Púchovom voda pramení,
kúsok od prameňa medzi šedým kamením
v srdci hory jaskyňa,
v nej ukrytá je dievčina.

Vchod do jaskyne Lachov-otec stráži,
zatiaľ čo v tieni stromov oproti,
pod Vápenkou skalou ukrytý,
Vápen-obor zbojstvo chystá.

Z útrob hory Lachovienku uniesť túži,
krásnu vílu,
privlastniť si silu,
ktorou z čias dávnych ľuďom slúži.

Zem ju kúzlom obdarila,
každým rokom priniesť jar,
rozveseliť každú tvár,
vystriedať dni, kedy vládne chlad,
nádejou,
že už nikto nepocíti hlad.

A tak obor kamenný,
tisíc, možno milión zím,
vytrvalo čaká na tú svoju chvíľu,
a i keď vietor s dažďom,
ba i slnko kradnú jeho silu,
treba sa mať na pozore,
chrániť stromy, vodu, vílu,
poďakovať hore.

Za jar a leto, zimu, jeseň,
za jej lásku,
za jej priazeň,
tak ako robil to náš otec, ded,
to jediná je naša nádej,
cesta ciest.

Jaroslav Martiš