Voda v ľudových zvykoch

90
Studňa pri dome Matušíka, cesta na Jasenicu, nedatované. Archív Obecného úradu v Udiči.

Voda je prírodná kvapalina, ktorá je základným predpokladom pre život na Zemi. V minulosti, keď voda ešte nebola znečistená chemikáliami, vypúšťaním kanalizácie či nánosmi odpadov rôznych materiálov, dala sa piť rovno v prírode – z prameňov, studničiek, ba aj z potokov. Voda vždy mala a má veľkú hodnotu. Je zaujímavé, že v stredoveku bola hodnota studne ocenená na dvojnásobok ceny celého obydlia.

Starí Slovania – uctievači vodných tokov

Zo spisov byzantského historka Prokopia (5. – 6. stor.) sa dozvedáme, že naši slovanskí predkovia mali vodu a jej zdroje vo veľkej úcte. Podľa neho boli uctievačmi duchov jazier, riek, potokov a prinášali im mnohé obete. Kresťanská cirkev si dlho nevedela rady s pohanským myslením, preto ešte v 11.-12. storočí vydávala zákazy uctievať vodu ako nadprirodzené božstvo. I keď sa ľudia postupne vzdávali starých obradov a rituálov, v ľudovej kultúre je stále cítiť, že voda predstavovala pre našich predkov výnimočnú tekutinu, ktorá má magicko-očistný charakter.

Voda v kalendárnych a rodinných zvykoch

Vode sa pripisoval veľký význam počas celého roka. Začiatkom januára, na sviatok Troch kráľov, sa v kostoloch svätí voda. Trojkráľová voda sa používala najmä v katolíckych rodinách pri mnohých životných udalostiach – pri prvom kúpeli nového človeka, pri uzatváraní sobáša, pri odchode z domu, rozlúčke, pri chorobách, smrti, pri ohrození zdravia a príbytku človeka. Na jar chodili po chotári skupiny mládencov, aby po zime vyčistili všetky studničky a voda bola vhodná na pitie. Veľký význam sa pripisuje vode počas veľkonočného pondelka – mládenci oblievajú dievčatá alebo ich rovno kúpu v potoku. Na sviatok sv. Jána (24.júna) bolo deťom kedysi dovolené prvýkrát sa okúpať v rieke. Dievky hádzali do potoka svätojánske venčeky z upletené z kvetín, aby im voda označila smer, kam sa neskôr vydajú. Počas svätojánskej noci sa kúpavali dievky na potoku nahé, aby boli vraj svieže po celý rok a páčili sa chlapcom. Počas zimy využívali vodu v jej zimných podobách snehových vločiek najmä deti na sánkovačku, guľovačku a stavanie snehuliaka. Na Štedrý deň a Božie narodenie ľudia utekali k rieke, aby zazreli v potoku plávajúcu rybu – vraj bolo znamenie dobrého zdravia. Dievky sa zasa chodili umývať sviežou vodou z rieky, aby boli zdravé a pekné po celý rok. Gazdovia chodili sekať na rieku ľad, aby zabezpečili pre rodinu výdatného pomocníka na chladenie potravín. Mäsá a mliečne výrobky vydržali, pri stabilnom počasí, medzi ľadom v pivniciach až do jari.

Studňa v Udiči – Okrute, dnes je oblasť zatopená Váhom. Archív VM v P.Bystrici.

Studne a chodenie po vodu

Studne bývali opradené mnohými tajomstvami. V ľudových predstavách to boli akoby mosty, ktoré spájali pozemský život s podsvetím. V povestiach a rozprávkach nachádzame preto častý motív pádu človeka do studne a objavenie sa v inom zvláštnom svete. Vo výnimočné dni hádzali ľudia do studní peniaze. Ak nevesta hodila počas svadby do studne uzamknutý zámok, dúfala, že jej to zabezpečí prostriedok na antikoncepciu, aby hneď neotehotnela.

Čerpanie vody v studniach zabezpečovali jednoduché stroje na báze kladky a ozubených kolies. Menšie studne so strieškou sa volali rumpálové, veľkú sochovú konštrukciu s dlhým ramenom mali studne vahadlové. Horské a lúčne pramene tiež mávali svoje ozdobné prevedenia. Niekedy boli pramene spojené s dreveným válovcom, ktorý slúžieval ako napájadlo pre pasúce sa zvieratá. Keďže ľudia nemali v príbytkoch zavedený prívod vody, museli po vodu chodiť. No hornom Považí sa voda nosila pomocou drevenej pomôcky – nášikov. Pomocou nich nosili vodu muži aj ženy. Bola to namáhavá a zaslúžená robota. V izbe preliali vodu do smaltovaných vedier, ktoré boli v blízkosti pece na tzv. vodovej lavičke. Gazdiné sa snažili, aby ustavične mali doma studenú i teplú vodu na sporáku. I pranie bola celoročná drina žien. V lete to bolo zábavné, aspoň sa v kruhu kamarátok osviežili v letnom úpeku, no v zime museli najprv poroztĺkať ľad. Potom plákali bielizeň v ľadovej vode, až mali ruky celé červené a premrznuté. Vracali sa domov pyšné, že to zvládli, no vedeli, že o pár dní budú veci opäť špinavé a znova budú musieť ísť na potok.

Vodné bytosti

Rovnako zaujímavé sú poverové predstavy o bytostiach žijúce pri vode a pod vodou. V slovenských dedinách si vodníka predstavovali rôzne – že mu kvapkala voda z košele a klobúka, že je to starý chlap so zelenými vlasmi, že má na tele šupiny, niekde tvrdili, že má telo obrastené zeleným mokrým machom. Vodníkom alebo aj vodnou ženou sa mohol stať nejaký utopenec, teda človek, ktorého voda pripravila o život. Vodný muž alebo žena sa k ľuďom tiež vraj správali negatívne – mohli stiahnuť do hlbokej vody kúpajúce sa deti, zvlášť mladé dievky a panny. Ľudské duše mával ukryté v malých hrnčekoch. Pri vode sa objavoval na pravé poludnie alebo o polnoci. Ľudia sa báli chodiť k nebezpečným miestam, o ktorých sa hovorilo, že tam býva vodník. Na ochranu používali cesnak, bahniatka z Kvetnej nedele alebo posvätené bylinky. Raz za čas – v čase jarmokov alebo veselíc – vraj chodí medzi ľudí a hľadá si krásne dievča za nevestu.

Petronela Rágulová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici