Z dejín lednickej školy

121

Mestečko Lednica patrilo v minulosti k významným centrám nášho panstva, a to aj v oblasti šírenia vzdelanosti. Hoci existenciu miestnej školy možno na základe strohých zmienok hodnoverne datovať už od 17. storočia, viac správ o jej fungovaní prinášajú až zachované archiválie z 2. polovice 19. storočia.

Zo spomenutých dokumentov poštúrovského obdobia jasne vyplýva, že výučba prebiehala na katolíckej škole, ktorú priemerne navštevovalo okolo 110 žiakov pochádzajúcich z Lednice a Lehotky (dnes súčasť uvedenej obce). Učiteľ sa venoval edukácii detí vo veku od 6 do 12 rokov pravdepodobne počas celého týždňa, teda od pondelka do nedele. Svedčí o tom dobový školský rozvrh z roku 1863, ktorý uvádza ako vyučovacie predmety: „čítanie, písanie, počty z hlavy, počty pisebné, spev, zemepis, prirodopis, silopis, hospodarství, štiparství, biblické čítanie a katechysmus.“ Relatívne voľnejšie dni v týždni predstavovala streda a sobota, kedy učiteľ, prípadne miestny kňaz, vyučoval iba katechizmus. Ten bol počas dobrovoľnej nedeľnej školy doplnený o opakovanie hodín a čitáreň.

Spomedzi vyššie zmienených predmetov azda najviac zaujme štepárstvo zamerané na pestovanie ovocných stromov. Táto činnosť sa neodlučiteľne spája s Lednicou známou vývozom sušeného ovocia do rôznych kútov monarchie. Z tohto hľadiska je preto zaujímavé sledovať, že dôraz na osvojenie vzdelania sa v tejto oblasti začínal u žiakov už v tak nízkom veku.

Dobový výkaz lednického učiteľa Tomáška spísaný v roku 1868 poukazuje taktiež na fakt, že vybavenie školy nebolo dostačujúce. Žiaci mali k dispozícii len: „19 tabuliek, 9 šlabikarov, 14 prvých čítaniek, 1 druhú čítanku, 6 katechismusov (k tomu 4 staré), 1 mapku Uhorska, 14 biblik.“ Archívny záznam súčasne uvádza, že školu finančne podporoval aj lednický farár Strakovič a nitriansky biskup Augustín Roškováni, ktorý jej daroval ďalších 28 kníh.

Tento všeobecný nedostatok školských pomôcok naznačuje, že deti si počas vyučovania museli navzájom požičiavať knihy a vážiť zapožičané veci, pretože poškodenie pomôcok sa náležite spájalo s uhradením škody. Dokazuje to zápis dlžníkov od spomínaného učiteľa, ktorý si vo svojich písomnostiach uviedol napríklad: „Amalia Vaculík zabila tabulku.“ Dievča malo následne uhradiť 12 grajciarov, ale ako sa podarilo zistiť, ani po roku dochádzky zrejme pre chudobné pomery sumu nezaplatilo. Zaujímavá je aj správa od učiteľa Holúbka, ktorý zaznamenal, že vzdorovitý rodičia „pre hlavaté neposíelaní dietek do školi“ musia zaplatiť pokuty. V prípade týždennej absencie školopovinného dieťaťa išlo o sumu 65 grajciarov. Treba však pripomenúť, že neboli to len pokuty, ktoré sa nám dodnes zachovali z rúk pedagógov, ale aj viaceré pochvaly za vzorné správanie, príkladnú dochádzku, či usilovnosť.

Samotný plat lednického učiteľa sa v roku 1874 skladal z viacerých zložiek: hotovosť od obce predstavovalo 200 zlatých, okrem toho mu bol poskytnutý byt s kurivom, záhrada, 15 meríc obilia, na obhospodarovanie dostal role s výsevom pod 5 meríc obilia a ½ gruntu pasienkov. Obdobné zabezpečenie sa spomína aj u učiteľov susedných škôl v Hornej Breznici a v Kvášove s výnimkou hotovosti, ktorá bola len vo výške 50 zlatých.

Dominika Eglyová

Sken: MV SR, SNA, Topografica – Zb. písomností rôznej proveniencie 1254 – 1937, a. š. 20, i. č. 233 – Lednica 9 – 17