Mesto Púchov a jeho okolie v diele Mateja Bela

267

Magnum decus Hungariae

Kto bol Magnum decus Hungariae čiže Veľká ozdoba Uhorska? Pod spomenutou latinskou prezývkou sa skrýva jeden z najvýznamnejších osvietenských filozofov a polyhistorov vtedajšieho vedeckého života v Uhorsku – Matej Bel.

Narodil sa v roku 1648 v Očovej v rodine roľníka a mäsiara. Napriek tomu, že sa narodil do nie veľmi zámožnej rodiny, rodičia Mateja podporovali v štúdiách už od detstva. Študoval na niekoľkých školách, čo mu pomohlo zdokonaliť svoje jazykové zručnosti. Vzdelanie ukončil v nemeckom Halle, kde študoval filozofiu a teológiu. V roku 1708 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde pôsobil ako rektor na evanjelickom gymnáziu. Matej Bel žil v období osvietenstva, čo sa odrazilo aj v jeho dielach. Okrem filozofie a teológie sa zaujímal aj o prírodné vedy, medicínu a nové pedagogické prístupy, ktoré zavádzal do svojej pedagogickej praxe. Bol priekopníkom nových moderných metód, ktoré, dalo by sa povedať, prekonali aj niektorých osvietencov. Šlo o metódu kolektívnej práce, metodický postup podľa určeného plánu, štúdium archívnych prameňov s apelom na kritický postoj k faktom. Inšpirovaný francúzskym filozofom a encyklopedistom Denisom Diderotom (1713–1784) započal Bel prácu na svojom najrozsiahlejšom diele Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku). Ide o komplexný historicko-geografický prehľad Uhorska, na vzniku ktorého sa podieľala celá sieť informátorov z každého kúta Uhorska. Dielo, skrátene v literatúre nazývané „Notície“, bolo doplnené ilustráciami mnohých máp a vedutami, ktoré do medirytiny stvárnil známy slovenský geograf Samuel Mikovíni (1700 – 1750), profesor Vysokej školy baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici. Treba podotknúť, že na diele sa pracovalo aj po Belovej smrti v auguste 1749. Počas jeho života vyšlo tlačou len 10 opisov uhorských stolíc a ďalších 48 čakalo vo forme rukopisov na publikovanie.

Notície sú koncipované podľa uhorských stolíc a kapitoly majú jednotnú štruktúru. Autori postupne vytvorili o uhorských stoliciach akési „monografie,“ ktoré zastrešoval komplexný názov Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku.

Činnosť M. Bela neušla ani pozornosti kráľovského dvora a kráľ Karol III. (cisár Karol VI.) ho finančne podporoval a neskôr ho za jeho dielo povýšil do šľachtického stavu.

Mesto Púchov očami Mateja Bela a jeho Notícií

Ako vyzeralo mesto Púchov v dobe Mateja Bela a čo nám o ňom prezradil vo svojom diele? Článok prezentuje informácie a názory Mateja Bela a jeho spolupracovníkov z diela Trenčianska stolica (v preklade vydalo Kysucké múzeum v Čadci v roku 2013), preto sa historické fakty v diele nemusia zhodovať s terajšími skutočnosťami.

Mesto Púchov patrilo v minulosti do Stredného slúžnovského okresu Trenčianskej stolice. O tomto okrese sa Bel v Notíciách vyjadril, že sa v ňom nachádzalo mnoho mestečiek – Púchov, Lednica (kedysi zvaná Bielov), Ilava, Dubnica, Beluša, Košeca – ktoré nie sú nejak prominentné, ale majitelia ich nezanedbávajú. Púchovskí mešťania sa venovali poväčšine obrábaniu pôdy či úžitkovým remeslám. Podľa Belových slov žili v spomenutých mestách prevažne Slováci, „ktorých rady v minulosti rozmnožili aj Česi a Moravania,“ píše Matej Bel v Notíciách. Avšak dodáva, že ľudia žijúci v Púchove a okolí, boli veľmi srdeční a pohostinní.

V diele sa píše, že sa Púchov, patriaci do lednického panstva, ktoré v tej dobe patrilo rodu Maťašovských, členil na staré a nové mesto. K rozdeleniu došlo údajne po tom, čo Rákociovci priviedli Moravanov a Čechov, venujúcich sa súkenníctvu. Tunajšie obyvateľstvo bolo rozvrátené následkami 30-ročnej vojny (1618-1648), kedy do kraja vpadli Švédi. Staré mesto sa skladalo zo štyroch ulíc, rozširujúcich sa do námestia, kde stál Kostol Všetkých svätých a ktorý bol navštevovaný hlavne v čase konania trhov. Podľa Bela bolo nové mesto uzavreté hradbami na užšom priestranstve a bolo obývané súkenníkmi, teda obyvateľmi Čiech a Moravy, ktorých sem prilákali ponukou odpustenia daní majitelia panstva. Vďaka šikovným súkenníkom prirovnal Bel púchovské súkno k vtedy vychýrenému holandskému súknu. Nanešťastie, v dobe písania Notícií sa začal súkennícky cech zmenšovať a jeho sláva upadala. Čo je pozoruhodné, každá časť mesta mala svojho richtára / starostu a vlastnú úradnícku agendu. Púchovu sa nemôže odoprieť jeho nadčasovosť. Kuriozitou je, že mal vlastnú kníhtlačiareň, ktorá bola nariadením pánov mestečka dostupná aj prisťahovalcom rôzneho vierovyznania. Belovi spolupracovníci doplnili, že bola neskôr presťahovaná najskôr do Senice (v Nitrianskej župe), potom kolovala z Trenčína do Žiliny až napokon skončila v roku 1713 opäť v Púchove.

Mnoho mešťanov sa živilo súkenníctvom. Čo je veľmi zaujímavé, Bel upozorňuje aj na škodlivosť ovzdušia z výparov pri máčaní súkna, predovšetkým v remeselných oblastiach mesta. Pôda bola síce úrodná, no stále nevystačovala na pokrytie životných potrieb obyvateľov, preto sa venovali remeslám. Púchov sa vďaka svojej polohe stal i obchodným centrom danej oblasti.

Obyvatelia sa podľa Belových slov hlásili k trom vierovyznaniam, a to k rímsko-katolíckemu, augsburskému a helvétskemu (príslušníci kalvinizmu), až kým ich vlastník panstva Ladislav Maťašovský násilím nepriviedol všetkých k jednotnému rímsko-katolíckemu vierovyznaniu v roku 1731. Vďaka Notíciám sa dozvedáme aj o hovorovom názve mesta, ktoré miestni volali Puchovo.

Púchovský okres kedysi a dnes

Správne a administratívne delenie Uhorska má veľmi komplikovaný vývoj a charakter, ktorý sa storočiami menil. V minulosti sa územie delilo na stolice / župy. Tie sa ďalej členili kvôli efektívnejšej správe na slúžnovské okresy, na ktorých čele stál slúžny. Obce, v súčasnosti pridružené k okresu Púchov, mali v minulosti iné zaradenie a patrili pod správu vtedajších panstiev a ich majiteľov. Dôležitým mestečkom bola Lednica a jej hrad, ktorá dala názov panstvu, ku ktorému Púchov prislúchal. Obyvatelia Lednice sa živili roľníctvom, aj keď pôda na hornatých úbočiach nebola úrodná, zato hojne hnojená. V Lednici žili i tkáči pásov látky, ktoré následne farbili a predávali na trhoch. Ďalším pomerne významným mestečkom bola Beluša, kedysi patriaca do majetku kráľov, a to až dovtedy, kým sa s ilavským panstvom nedostala do vlastníctva zemepánov, ktorí sa často menili. Charakter Beluše bol čisto poľnohospodársky, nakoľko neležala v hornatých oblastiach. No napriek tomu bolo obyvateľstvo veľmi chudobné. Okrem početných roľníkov sa v Beluši vyskytovali aj hrnčiari a obuvníci. Pýchou mestečka bol dom Ostrošičovcov, ktorí ho postavili v štýle kaštieľa. Táto rodina nechala postaviť, resp. zrekonštruovať v 16. storočí i kostol zasvätený sv. Alžbete. V časoch Mateja Bela patrila Beluša Breünerovcom.

Vtedajšie mestečká sme si už priblížili, ale čo dediny púchovského okresu? Pri opise stolíc autori diela Notície použili kritérium zemepisnej polohy, preto obce v spomenutom okrese rozdelili na dediny, ktoré stoja pred Váhom a dediny, ktoré stoja za Váhom.

Obce z okolia Púchova patrili do lednického, košeckého či ilavského panstva. Niektoré z nich už zanikli, alebo sa zlúčili s inými obcami. Medzi obce Stredného slúžnovského okresu, ležiace pred Váhom, patrili: Podhorie s kaštieľom Petróciovcov, Hloža a Horné Kočkovce vo vlastníctve Motešických, Dolné Kočkovce v držbe košeckého panstva, Nosice, Visolaje, kde sa na sviatok sv. Juraja konávala slávnostná púť.

K dedinám Stredného slúžnovského okresu ležiacim za Váhom zaradili: Nimnicu s jej liečivými prameňmi, Hoštinú, Ihrište, Mostište, Zboru, Vydrnú, Dubkovú, v horách ležiace Lazy (pod Makytou), Lysú (pod Makytou), Lúky, Zubák, cez ktorý viedli horské priesmyky na Moravu. Ďalej k týmto obciam začlenili aj Záriečie, Mestečko, Dohňany, Viesky, Bezdedov, Hrabovku, Streženice, Medné, Horenice, Hôrku, Rovné, Dolnú Breznicu, Hornú Breznicu, Lednickú Lehotu, ležiacu pod hradom Lednica. Pokračujeme obcami Kvašov a Horovce, ktoré toho času vlastnil rod Madočianskych, ktorých kaštieľ sa týčil na vyvýšenom mieste.

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici