Zo spomienok Vladimíra Kováčika

113

Vladimír Kováčik (nar. 12.7.1923 Vieska) je klientom Centra sociálnych služieb Chmelinec už od roku 1995. Nedávno tu oslávil so svojou manželkou Annou 70. výročie sobáša. Pri tejto príležitosti si zaspomínal na svoju mladosť:

Písal sa rok 1948, 10. marec. Tento deň nás prijali na výstavbu gumární šesť murárov. Boli to František Lukáč z Beluše, Ján Bombilaj z Dohňan, Tomáš Vajčner z Horných Kočkoviec, Ján Jánoško z Ihríšť, Ondrej Ištvánik a ja z Viesky Bezdedov. Stavbu viedla stavebná firma z Partizánskeho. Staviteľ bol pán Admiler, vedúci pán Šmatlák. Ich zástupcovia boli bratia Bebiakovci. Starší mal na zodpovednosti tesárov a mladší nás murárov a ostatných pracovníkov. Medzi železničným podjazdom pod dráhou a bránou do výrobnej haly, tak približne v strede, bol dlhý drevený barak. Tu bolo celé vedenie gumárenského závodu. Bola tu aj vývarovňa a jedáleň pre zamestnancov. Varili sa tu len polievky – držková a gulášová. Boli také chutné, že každý hovoril, že to dokážu len naše mamičky.

Výplatu sme mávali každý týždeň, len presne neviem, ktorý deň, lebo v poznámkach mám len mesiac máj 1948. Škoda, že som si ich neurobil viac. V máji 1948 prišiel rečník z Bratislavy, podplukovník Milan Polák, povereník stavebníctva. Tesári Milan Pobežal z Viesky a Ján Sivák z Beluše urobili tribúnu vysokú ako poľovnícky posed. Hovoril, že tu na tomto mieste bude stáť závod na výrobu pneumatík. Vtedy sa tomu hovorilo industrializácia Slovenska – začínali sa stavať továrne a priehrady. V Púchove sa vraj budú vyrábať pneumatiky. Ďalej hovoril, že tí, ktorí robíme na výstavbe továrne, ale aj tí, ktorí robia v poľnohospodárstve a všetci, ktorí budú mať záujem, pôjdu na zaučenie do Zlína alebo do Mitasky Praha. Potom budú zaúčať ďalších. Pre začiatok v Púchove bude mať zamestnanie 300 – 400 pracovníkov. Svojimi výrobkami preslávia Československo nielen doma, ale aj ďaleko za hranicami.

Odvtedy gumárne zapustili na púchovskej zemi hlboké korene. Keď začala výroba pneumatík, závod z roka na rok rástol. Stavali sa nové haly, rozširovali sa príjazdové cesty. Zásluhou gumární sa v Púchove dvíhali ďalšie bloky moderných obytných domov. Poniektorí z nás zamestnancov stavebnej firmy z Partizánskeho sme sa stali zamestnancami Gumární 1. mája. To nám previedla v jednom dni v pracovnej knižke pani Mikušová, pracovníčka osobného oddelenia gumární. Výroba začala, ale dostavba fabriky pokračovala. Začiatky vo výrobe boli ťažké, ale napriek tomu aj radostné. Robili sme bez ohľadu na čas a na úkor svojho zdravia. Ventilácia bola zlá a často sa upchávala. Nešli sme za bohatstvom a slávou, ale len za púhym prežitím. V porovnaní s dneškom mám také tušenie, že aj keď máme demokraciu, vládu ľudu, aj slobodu slova, je dosť takých, čo pre slávu, moc a bohatstvo si demokraciu nectia.

Rád si spomínam na všetkých spolupracovníkov. Už či pri výstavbe a potom pri začiatkoch výroby. Na všetko, čo nás zbližovalo. Sú to veselé aj zábavné historky. Najviac nás vedel rozveseliť pán Jožko Matejička z Lednice. Mal som blízko neho v šatni kasničku. Mali sme ho ako gazdu. „Verboval“ nás na majer a určoval, čo budeme ktorý robiť. Bolo to všetko len zo špásu. Raz cez svačinu prišiel ku nám nový pracovník z iného oddelenia. Pýtal sa Jožka Matejičku či by aj on mohol ísť s nami na majer. Ten mu odpovedal, že áno a povedal mu vymyslený dátum. Dodal, aby si zobral aj vrecia pre zbožie. My sme na to zabudli, ale on nie – Jožko mu na žiadosť pohotovo odpovedal, že už majú dosť ľudí zblízka. Ušli roky a zostávajú len spomienky, ktoré nám pripomínajú našu mladosť a začiatky výroby pneumatík. Všetci, čo sme ešte tu, sme vtedy prežívali mládenecké roky. Všetko to, čo sme prežili, sú nezabudnuteľné zážitky.

Po práci sme si našli čas a jednotlivé oddelenia hrali proti sebe futbal. Mali sme taký poriadok, že mohli hrať len neregistrovaní futbalisti. Spomienky sú ozaj silné putá, nezbavím sa ich, keď ma už raz prepadnú. Tam, kde sme mali futbalové ihrisko, teraz rastú prekrásne brezy. Viem si to miesto predstaviť podľa fotky. Veď takmer všetko sa zmenilo, len nie podjazd pod dráhou. V Púchove a Kočkovciach patril futbal medzi popredné športy. Kedysi bolo len jedno škvárové ihrisko a aký je teraz športový areál. A kde to až dotiahol púchovský futbal. 85.-te výročie založenia futbalu v Púchove sme mali inak oslavovať. Keď aj Púchov vypadol z Corgoň ligy, mal zostať aspoň v prvej lige. To nemali urobiť svojim fanúšikom, to sme si nezaslúžili.

Keď tak pozerám na starú fotku, tak sa mi pozdáva. Ako by sa mi minulosť vracala. A nič krajšieho nie je. Veď sme boli mladí, plní elánu. Mali sme mnoho spoločného, no zároveň prichádza na mňa smútok za tými, ktorí už odišli. Čas nešetrí nikoho. Ako roky pribúdajú nás živých pamätníkov na výstavbu gumární a začiatok výroby ubúda. Zostávajú len spomienky. Naozaj čudné sú cesty nášho života.

Ľudské osudy sú rôzne. Niektorí bývalí spolupracovníci v gumárňach sme sa zišli po viac ako 50-tich rokoch zase v Domove dôchodcov v Púchove. Občas pri stretnutí si zaspomíname, ako sme pracovali. Úplne pri samých začiatkoch sú to: pani Genia Svinčáková, Matilda Kvasnicová, Anna Rosinová, Mária Mikulová. Neskôr aj ďalší. Ideálom nás dôchodcov je mať pocit čistého svedomia. Pocit, že sme žili čestne, zodpovedne sme pracovali, svoje vedomosti a skúsenosti sme odovzdávali mladším. Žili sme skromne, nenáročne. To sú hodnoty, pre ktoré sa nám oplatilo žiť. Najideálnejším riešením pre nás dôchodcov je toto sociálne zariadenie. Vedenie nášho domova pri stálom zdražovaní to nemá jednoduché, aby všetko dobre klapalo. Jedáleň, práčovňa, údržba, sestričky, upratovačky, vrátnica a všetko ostatné, čo s tým súvisí. Hlavne je len na nás, aby sme si všetci porozumeli. Potom tu môžeme dôstojne prežívať a prežiť našu starobu.

Rástli a dospievali sme niektorí v chudobe. Zvlášť povojnové roky boli ťažké. Všetko bolo na lístky. Keď som nechcel peši chodiť z Viesky na výstavbu gumární, tak som skoro každý večer obšíval plášť na bicykel. Tak sa zdá, že dnes opäť prichádzajú na niektorých horšie chvíle. Nemôže byť každý podnikateľom a to ešte úspešným. Alebo len tak zabuchnúť za sebou dvere a odísť za prácou za hranice. Nech sú radi a šťastní tí, ktorí majú prácu tu a môžu spolu žiť s rodinou. Aj niektorí vtáci radšej budú žiť na slobode ako v zlatej klietke.

Veľmi som povďačný Števkovi Rosinovi za venovanie knihy „Môj život s Matadorom“. Keďže som urobil výučný list gumára, tak bližšie poznám technológiu výroby pneumatík, preto to bolo pre mňa veľmi vzácne. Je až obdivuhodné, ako dokázal Števko Rosina so svojimi spolupracovníkmi v politických a trhových zmenách tak veľmi dobre obstáť. Každý vedúci pracovník prežil jedinečný a iný život. Mal by po sebe, tak ako to robí Števko Rosina, zanechať nejaký záznam. Aby jeho životné skúsenosti a vedomosti nevyšli na zmar, ale boli príkladom a poučením pre budúce generácie.

Vladimír Kováčik (red. krátené), foto: Slavomír Flimmel