Ľudové zvyky pri žatve

535
Sušenie obilných snopov v Papradne. Zdroj Obecný úrad v Papradne.

Obilie bolo pre našich predkov hlavným zdrojom obživy. Po nedeliach chodili gazdovia obzerať polia, či sa už zlátia.. kontrolovali pšenicu, jačmeň, raž či ovos. Ak príroda dožičila najskôr vlahu, a potom výdatné slnečné lúče, bol predpoklad, že úroda bude bohatá. Keď sa suché klásky začali ohýbať k zemi, mohlo sa začať so žatvou.

Sezónne žatevné práce na Dolnej zemi

V jednotlivých regiónoch Slovenska bol termín začiatku žatvy rôzny. Mladí ľudia z Považia, Oravy, Kysúc a ďalších severných častí chodili za zárobkom do južnejších oblastí. Putovali na vozoch, každý oblečený v rodnom odeve, za zvuku hudby a spevu. Išli na vopred dohodnuté miesto (dohadoval faktor) alebo aj naslepo dúfajúc, že si ich niekto najme ako svojich žencov. Tešili na výžinok – dohodnutý podiel z úrody. Keď prišli domov na horniaky, akurát sa aj tu začínala žatva.

Žena z Jasenice kosí obilie kosákom. Foto Š. Chmulík, 30. roky 20. storočia. Zdroj VM v PB.

Priebeh žatvy

Keď prišiel gazda a jeho ženci na pole, kľakli si na zem, urobili kosákom kríž ponad klasy a krátko sa pomodlili: „Pane Bože, pomáhaj nám!“

Pôvodne sa obilie vytrhávalo ručne, neskôr pribudli kovoví pomocníci – srp, kosák a kosa. Za kosiacimi mužmi postupovali ohnuté ženy (žnice) a ukladali obilie do hrstí. Tie potom previazali povrieslami zo slamy, sitiny či špagátov. Vznikli snopy, ktoré sa ukladali do krížov, panákov na ďalšie presušenie. V niektorých oblastiach sa vešalo na ostrvy. Až po niekoľkých dňoch sa zvážalo na vozoch do stodoly.

Pracovať niekoľko dní v rýchlom pracovnom tempe, naklonený alebo ohnutý, v slnečnom úpeku – to bola naozaj ťažká robota! Zvládnutie žatvy bolo ozajstnou skúškou pre mužov i ženy. Dobrý gazda sa vraj poznal podľa rýchleho a kvalitného kosenia. Ženy tiež nerady ostávali „na chvosce“. Tej, ktorá zaostávala, sa vysmievali, že je nevyspatá, obzerá sa po chlapoch, môže sa porezať. Podľa toho, ako ktorá „hrsce vaľí“, súdili, aká je ona robotnica. Slobodným mládencom skúsenejší radili, aby si ženu nevyberal v tanci, ale práve pri žatve.

Obed počas žatvy pri Dúbrave. Foto Š. Chmulík, 30. roky 20. storočia. Zdroj VM v PB.

Žatevný folklór

Aby išla robota rýchlejšie, ženci, žnice a hrabačky si ju spríjemňovali rozprávaním, ujúkaním, výskaním a spievaním. Žatevné piesne sú veľmi pekné, hovoria o namáhavosti práce či ľúbostných vzťahoch medzi mužom a ženou. Piesne sprevádzali robotu, krátky oddych v chládku, obed, hojdanie detí v kolískach.

Nočné krádeže obilia

Obilie ponechané v panákoch na sušenie lákalo chudobnejších alebo viac lenivých, aby si ľahko prilepšili v kuchyni alebo získali krmivo pre statok a hydinu. V čase žatvy organizovali mládenci, neskôr aj dobrovoľní hasiči, nočné vartovanie, stráženie úrody. Ak majiteľ naďabil na zlodeja, jeho partia ho riadne vymlátila, veď „žal, čo nesial“.

Žena žne obilie a robí snopky, nedatované. Zdroj VM v PB.

Dožinky

Na väčších hospodárstvach sa po ukončení žatvy konala veľká slávnosť – dožinky. Žnice uvili z najkrajších klasov okrúhly veniec z obilia, ozdobili ho lúčnymi kvietkami a stuhami. Vybraná dievka s mládencom ho pyšne niesli gazdovi. Páril šiel vpredu, za ním ženy s hrabľami, kosákmi a nakoniec chlapi s kosami a vidlami. Idúcky dedinou spievali a ujúkali. Keď prišli k majiteľovi poľa, pričom mu podali krátku správu o ukončení robôt, slávnostne mu odovzdali dožinkový veniec a žartovne podpichli, že nastal čas ich odmeniť. Gazda s gazdinou sa všetkým poďakovali za odvedenú robotu a umiestnili prinesený veniec na čestné miesto. Niekedy sa zrno z dožinkového venca dávalo na štedrovečerný stôl, aby aj nasledujúci rok bol bohatý na úrodu. Dožinky boli zavŕšené oldomášom, bohatým pohostením a zábavou až do rána.     

Petronela Rágulová
Foto: Archív Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici