Divadelný súbor Makyta: Ako ďalej?

122

Prežívame ťažké obdobie, niečo, čo sme ešte nezažili. Beží už mesiac jún, teda polrok je pomaly za nami a my stagnujeme, čakáme na uvoľňovanie opatrení nariadené vládou.

Koncom februára sme uviedli premiéru novej hry „Zbohom rodina“ pod režisérskou taktovkou Jána Chalupku. Premiéra sa vydarila, naštartovala nás do plánovania ďalších predstavení. Stihli sme však len jednu reprízu – pre kúpeľných hostí v kúpeľoch Nimnica. Ďalšie plány, tak ako pre celú krajinu, zastavila korona. Koniec stretávaniu, spoločným skúškam, plánom na najbližšie mesiace. Píšeme si, četujeme, navrhujeme rôzne možnosti. Napríklad ísť cestou profesionálnych umelcov, ktorí spievajú, hrajú, čítajú divákom priamo z obývačky. Nie je to však také jednoduché, potrebujeme umiestniť sedem ľudí okolo rakvy či za stôl, na ktorom je urna.

Obmedzenia sú prísne, zákaz zhromažďovania, rúška na tvári, potrebné testy… Rozmýšľame nad tvárovými štítmi, aby nás bolo vidieť aj počuť. No ale klobúk dolu pred lekármi!!! Štíty sú hneď zarosené, zvuk sa rozlieha pod maskou, je to nepríjemné a pre nás nepoužiteľné. Nehovoriac o starších členoch súboru, ktorí sú „ohrozeným druhom“. Ale už sa konečne pomaličky uvoľňujú prísne opatrenia, do krajiny sa vracia život. Dúfajme, že aj kultúra! Veď najbližšie by sme mohli hrať v piatok 19. júna… 😊

Plánujeme, že urobíme predstavenie prednostne pre ľudí v prvej línii – pre lekárov, zdravotné sestry, predavačky… Ale možno si prídu do divadla oddýchnuť aj rodičia, ktorí sa poctivo s deťmi v týchto pohnutých časoch doma učili. Uvidíme, čo bude ďalej, v lete sa už možno uskutočnia aj nejaké festivaly. V septembri sa chceme zúčastniť výberovej postupovej súťaže do Prievidze, takže nám neostáva nič iné, len skúšať a podľa možností čo najviac hrať.

Na jeseň oslávi divadelný súbor Makyta 75. výročie svojej existencie. Sú to krásne okrúhle narodeniny, zaslúžia si pripomenutie nielen v rámci Púchova, veď súbor od roku 1945 spolupracoval s množstvom osobností v rámci bývalého Československa.

Jarka Botošová, foto: Slavomír Flimmel