Môj 17. november 1989

392
Praha, 25. november 1989.

Pred tridsiatimi rokmi som mal 26 rokov a vieru v silu slova, v ktorej ma utvrdzoval komunistický režim a jeho strach zo slobody slova. Veľmi som túžil žiť v slobodnej kapitalistickej spoločnosti nie pre jej materiálne bohatstvo, ale pre možnosť slobodne čítať periodiká a knihy podľa vlastného výberu. Dodnes mojou najväčšou životnou vášňou je čítanie a rozmýšľanie nad prečítaným.

Mojim najzaujímavejším čitateľským zážitkom v živote bolo čítanie románu „1984“ Georga Orwela, ktorý som čítal práve v roku 1984. Samizdatový strojopisný preklad spravila Eva Šimečková, manželka disidenta Milana Šimečku, ktorý sa len v roku 1983 vrátil z ročnej vyšetrovacej väzby za podozrenie z rozširovania zakázanej literatúry (trestný čin poburovanie). Bol to veľmi zvláštny pocit čítať sci-fi z roku 1949 o fiktívnom totalitnom režime v roku 1984, kde trestali za čítanie kníh. Ja som presne v takom režime žil a zakázanú knihu čítal. Vôbec som si nebol istý, či známy, ktorý mi ju požičal, nie je len eštébácky provokatér a neskončím aj ja na výsluchu u štátnej polície.

Na svoj vtedajší strach z polície a väzenia som si spomenul pred týždňom, keď som čítal o Stanislavovi Filovi a Miroslavovi Jamrichovi, ktorých v roku 1984 komunistický súd zavrel na polroka do väzenia (maximálna trestná sadzba bola 3 roky) za požičanie knihy „1984“. V mojom prípade by prezradenie, že fungujem v reťazci požičiavania zakázaných kníh, znamenalo tiež vyhodenie z vysokej školy, dvojročnú povinnú vojenskú službu a koniec plánov o učiteľskom povolaní. Odvtedy som už taký silný zážitok z čítania knihy nemal.

Dnes oslavujeme 30 rokov slobody. Pre mňa má 17. november 1989 navyše jeden osobný význam. Práve v tento deň vyšlo v tlači moje rozhorčené svedectvo o stave slobody slova na Slovensku v oficiálnom Literárnom týždenníku (č.46/1989). Je to vôbec môj prvý publikovaný text a tiež svedectvo o strate mojich obáv z režimu, ktorý bol už evidentne v rozklade:

GLASNOSŤ PO SLOVENSKY

Glasnosť to má na Slovensku ťažké. V Sovietskom zväze už pred dvoma rokmi uvoľnili do knižníc  10.000 zakázaných kníh (Týždenník aktualít č. 45/1988), ale my sa zrazu hrdíme samostatnosťou a odmietame nasledovať náš veľký vzor. Dlho som čakal na odvážlivca, ktorý sa odhodlá napísať o zakázaných knihách u nás. Keď si trúfol j. Sopóci v LT č. 35 oznámiť verejnosti, že autori ako napríklad A. Gide, M. Kundera, T. G. Masaryk, G. Orwell, A. Solženicyn. D. Tatarka a ďalší sú prohibitní, pomyslel som si: Ľady sa pohli. Ako optimisticky naladený prívrženec perestrojky očakával som v ďalších číslach LT fundované úvahy o histórii a poslaní našej cenzúry s konkrétnymi údajmi, kto, kedy, čo a prečo zakázal.

Redakcia LT má však zmysel pre realitu a pozná hranice, ktoré neradno prekračovať. Namiesto vysvetlenia, prečo sa nesmie u nás už roky vydávať dielo F. Kafku a prečo jeho Dopisy Mileně sú prohibitné, zverejnila hneď v č. 36 informáciu o zozname zakázaných autorov v USA, kde vraj figuruje aj tento slávny pražský spisovateľ. Po ústupnom manévri prišiel v č. 37 malý výpad vpred – J. Lenčo navrhuje prehodnotiť „antisocialistickosť“ spisovateľa A. Gida a vydať znovu jeho romány (najskôr by však mali byť uvoľnené jeho knihy z takzvaných zvláštnych fondov knižníc). V tom istom čísle LT sa dozvedáme, že v Sovietskom zväze pripravujú vydanie próz F. Kafku. Čitateľom sa má v hlavách fixovať kontrast slobody a neslobody – sovietski pracujúci môžu čítať aj knihy, ktoré sú zakázané proletárom v USA. Možno však čítať aj iný podtext: F. Kafka sa vydáva už aj  v ZSSR, prečo by sa nemohol tiež u nás?

Neviem pochopiť, prečo redakcia LT vybrala z ohlasov na článok J. Sopóciho práve list D. Tupíka. Dúfam, že nie preto, aby problém prohibitných kníh zmietla zo stola. Vedúci oddelenia (zvláštnych fondov?) Univerzitnej knižnice v Bratislave D. Tupík sa totiž tvári, akoby tento problém vôbec neexistoval. Podľa neho existujú len knihy „vyžadujúce zvýšenú ochranu“, ktoré sa nepožičiavajú mimo knižnice, ale len prezenčne. Zámerne hádže do jedného vreca vzácne staré knihy, ktorých ochrana je pochopiteľná, s knihami politicky závadnými. Stovky, možno tisícky takýchto kníh je opečiatkovaných veľkým potupným „Z“, ich lístky sú odstránené z čitateľského katalógu, a keď ich aj vystopujete v katalógu služobnom, musíte ísť prosiť o povolenie vedúceho oddelenia zvláštnych fondov.

Keď som pred niekoľkými rokmi skúšal šťastie na tomto tajuplnom oddelení, nepochodil som. Pán D. Tupík (myslím, že to bol on) usúdil, že by knižka o T. G. Masarykovi mohla mať na mňa nepriaznivý vplyv a radšej ma pred ňou uchránil (bez akéhokoľvek vysvetľovania).

Na začiatku roku sa v časopise Kmen (7/1989) objavila informácia o pokynoch  Ministerstva kultúry ČSR vrátiť časť zakázaných kníh do knižníc – napríklad knihy T. G. Masaryka, E. Beneša, J. Čepa, J. Durycha, J. Zahradníčka, K. Šiktanca, J. Šotolu, H. Bělohradskej a ďalších. Žiaľ, doteraz nebol zverejnený úplný zoznam uvoľnených kníh, tobôž zoznam kníh, ktoré sú naďalej prohibitné. Publikovaný bol len jediný konkrétny údaj – počet zakázaných českých beletristov dosiahol úctyhodné číslo 110 (Kmen č. 14/1989).

Dodnes sa mi tiež nepodarilo zistiť, či boli podobné glasné opatrenia prijaté aj na Slovensku. Články J. Sopóciho a D. Tupíka v tomto ohľade veľké nádeje nedávajú.

P.S. Práve sa mi dostalo do rúk deviate číslo Slovenských pohľadov, v ktorom V. Mikula píše o prohibitných knihách. Vraj už v marci rozhodla porada nemenovaných funkcionárov o „uvoľnení literatúry, ktorá podlieha zvláštnemu režimu sprístupňovania“. Zoznam uvoľnených kníh má 8 strán a V. Mikula z neho publikuje malý výber – medzi 46 autormi sú aj A. Gide a F. Kafka. Ostáva však jedna otázka nezodpovedaná: Ak boli knihy A. Gida a ďalších „uvoľnené“, prečo ešte stále na ich štúdium treba povolenie vedúceho oddelenia zvláštnych fondov a prečo si ich nemožno požičiavať mimo knižnicu, ale len prezenčne (ako to vyplýva z článku J. Sopóciho)?“

(Slová napísané tučnou kurzívou redakcia Literárneho týždenníka vynechala.)

Dnes po tridsiatich rokoch som vďačný za slobodu slova, ale v silu slova už tak neverím. Nedá sa podľa seba hodnotiť iných ľudí. Pre mňa je slovo (myšlienka) veľmi dôležité, ale pre mnohých ľudí evidentne nie. Dnes sa aj trochu čudujem nemeckým nacistom a ruským komunistom, že pre vyslovené slobodné slovo trestali svojich poddaných väzením alebo dokonca smrťou. Dnes vidím, že zlo dokáže vládnuť aj bez cenzúry a perzekúcie slobodomyseľných ľudí. Voličom v demokracii sa často viac páčia dezinformácie a klamstvá, než pravda. A moje obľúbené knihy mi zatiaľ neprezradili ako to možno zmeniť…

Slavomír Flimmel