Niekoľko slov k začiatku školského roku

250

Už je tu september, skončili prázdniny, bezstarostný život našich detí. Rodičia sa tešia, ale aj deti školáci začínajúci vkladať do školských batohov peračníky s nastrúhanými ceruzkami, pastelkami, perami, gumami a pravítkami. Školáci sa už tešia na svojich kamarátov spolužiakov, aby si mi prebrali krásne prežité chvíle. Pochválili sa, kde všade boli, čo videli a čo si priniesli domov. Najťažšie dni prežívajú budúci prváci. Pociťujú v brušku slabé chvenie, motýliky, strach ako to zvládnu, lebo nevedia čítať, počítať, ba ani písať. Najväčší strach majú tí prváci, ktorých rodičia doma strašili prísnou pani učiteľkou a tým, že sa v škole musí poslúchať.

Ako sa na tieto chvíle pripravujú prvácke pani učiteľky? Majú už naštudované všetky metodiky a pokyny k otvoreniu nového školského roku, psychologické odporúčania a pokyny ako byť pripravený na okamih prvého stretnutia so svojimi prvákmi. Sú to zvyčajne najstaršie a najlepšie učiteľky z kolektívu učiteľov na školách, ktoré mladšie kolegyne nazývajú „Komenské“.

Najkrajšia je však chvíľa, keď pani učiteľka preberá podľa abecedného poradia prváčikov, postaví ich do radu a odvedie si ich všetkých do svojej triedy. Trieda je čistá, voňavá, vyzdobená nástenkami, obrázkami aj písmenami z abecedy, ktoré vítajú žiakov. Každý si v prvý deň školského roku môže sadnúť do hociktorej hlavice s kamarátom. Na druhý deň si ich pani učiteľka rozsadí podľa výšky a podľa toho, či majú okuliare, aby dobre videli na tabuľu. Prváčik musí povedať nahlas všetkým ako sa volá a ulicu, kde býva. Potom si sadne a začína si prezerať čo všetko mu pani učiteľka pripravila na lavicu. Rodičia si deti odfotia na pamiatku do rodinného albumu. Žiačikov zaujme šlabikár, lebo zbadajú, že mnohé písmená už poznajú a vedia si ich aj prečítať. To už odchádza strach a začína sa im vracať sebavedomie, ktoré pred budovou školy bolo na nule.

Rodičia prváčikov vidia pred sebou pani učiteľku, s ktorou budú po celý školský rok spolupracovať pri výučbe a výchove svojich ratolestí. Je dobré, keď ju prijmú ako priateľku, ktorej budú po celý školský rok dôverovať a pomáhať jej. Dobrá učiteľka má všetky deti rada a nerobí rozdiely medzi nimi, posudzuje ich len podľa schopností. V dnešnej dobe je šťastím, že prvácka učiteľka nemusí žiakov hodnotiť známkami 1 až 5 zo všetkých predmetov, ako to bolo za minulého režimu.

Mne ako prváckej učiteľke sa stal nasledovný príbeh:

V prvej triede sme na začiatku roku kreslili cestičku, ktorá vedie od rodinného domu alebo činžiaka do školy. Dala som malému Marcelovi trojku, pretože to namaľoval roztrhane a roztrasene. Prišiel domov a chválil sa, že má pekného vtáčika. No rodičia mu vysvetlili, že cestička nesmie byť potrhaná a nepochválili ho. Tá kritika od rodičov bola potrebná, povzbudila ho, aby pracoval presnejšie a pedantnejšie.

Keď sme už ako štvrtáci boli na dopravnom ihrisku učiť sa poznávať dopravné značky a bicyklovať sa, Marcel bol medzi prvými, ktorí prehlásili, že sa vedia bicyklovať. Stála som na parkovisku a zaznamenávala som si žiacke jazdy, keď v tom mi do zadku vrazil Marcel s bicyklom a tak zabrzdil. Ospravedlnil sa tým, že bicyklovanie mu ide dobre, ale že nevie zabrzdiť. Zasmiali sme sa tomu.

Po rokoch sa objavil pri bránke nášho rodinného domu s kamarátom Tiborom. Obaja mali kytičky v rukách a prišli ukázať svoje maturitné vysvedčenie, že zmaturovali vyznamenaním na gymnáziu. Povedali mi, že poďakovanie patrí aj mne, lebo som ich štyri roky učila a dala im dobrý základ do života. A po piatich rokoch som našla oznámenie v poštovej schránke od Marcela, že úspešne absolvoval Vysokú školu dopravnú v Žiline a stal sa dopravným inžinierom.

Prvácke učiteľky nikdy nezabudnú na svojich prváčikov a mnohí z prváčikov nezabudnú na svoje prvácke učiteľky. My, prvácke učiteľky, ďakujeme našim už dospelým prvákom, že si na nás spomenú.

Emília Bizoňová