Štefan Závodník – „zabudnutý“ národný buditeľ z Pružiny

568
FOTO: wikipedia

Dňa 12. februára sme si pripomenuli 137. výročie úmrtia znamenitej osobnosti regionálneho i národného významu Štefana Závodníka. Svojím dielom výrazne prispel k zlepšeniu pomerov v Pružinskej doline. Okrem kňazského a učiteľského povolania vynikal aj v hospodárstve.

Málokto vie, že sa ako aktívny politický činiteľ a národný dejateľ zúčastnil stretnutia v Bratislave v roku 1851 (spolu so Štúrom, Hurbanom, Hodžom, Radlinským a Palárikom), kde sa rozhodovalo, že základom spisovnej slovenčiny bude stredoslovenské nárečie. Okrem toho bol účastníkom Memorandového zhromaždenia v roku 1861 a následne šiel ako člen početnej deputácie do Pešti, ktorá Memorandum odovzdala predstaviteľom uhorského snemu. Vďaka svojim literárnym kvalitám a činorodosti stál pri založení Tatrína a Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Bol spolupracovníkom Štúrových Slovenských národných novín aj Hurbanových Slovenských pohľadov. Za podieľanie sa na inštalácii svetovej výstavy vo Viedni v roku 1873 bol Závodník odmenený ako zástupca Horného Uhorska čestným diplomom a medailou svetovej výstavy. Od roku 1866 nahradil Karola Kuzmányho vo funkcii podpredsedu Matice slovenskej. Od študentských čias udržiaval kontakty s predstaviteľmi bernolákovského hnutia a spolupracoval s Ľudovítom Štúrom. Dokonca bol slovenským kandidátom do Uhorského snemu. Za mnohé politické aktivity bol volaný na zodpovednosť cirkevnými aj svetskými orgánmi. V jeho neprítomnosti ho súdil štatariálny súd v revolučných meruôsmych rokoch (1848-49).

Napriek tomu sa jeho meno do povedomia širokej verejnosti popri významnejších štúrovcoch príliš nedostáva. Svet opustil 12. februára 1855 (málo sa vie, že celé roky trpel reumatizmom). Kto v skutočnosti vlastne bol tento „zabudnutý“ národný buditeľ? Odkiaľ pochádzal, aká bola jeho cesta ku kňazstvu a prečo ho dnes zaraďujeme medzi osobnosti národného významu?

Z OBYČAJNÉHO CHLAPCA NÁRODNÁ OSOBNOSŤ…

Kňaz, národný buditeľ, hospodár, pedagóg a zakladateľ množstva rozmanitých spolkov Štefan Závodník sa narodil v Hornej Porube 2. septembra 1813. Bol dvanástym dieťaťom Karola a Terézie Závodníkovcov. Meno dostal po krstom otcovi Štefanovi Illesházym. Jeho otec pracoval ako lesník na pozemkoch dubnického panstva rodiny Štefana Illesházyho. Od detstva vynikal intelektom a veľkou chuťou do štúdia. Počas štúdií i po nich sa s obľubou zdokonaľoval v cudzích jazykoch. Po absolvovaní gymnázia v Trenčíne sa rozhodol pre kňazské povolanie. Štúdium teológie začal v roku 1830 v Nitre. Po dovŕšení dvadsiateho tretieho roku dostal kňazské svätenie.  Následne začal pôsobiť vo Veľkej Divine ako kaplán, kde neskôr získal aj hodnosť farára. Od mladosti sa u neho prejavovalo silné sociálne cítenie a nadanie pre prácu s ľuďmi. Vo farnosti Veľká Divina začal zúročovať svoj talent a venoval sa výchove a vzdelávaniu detí a dorastu. Vďaka jeho príkladu sa rozhodlo vydať na učiteľskú cestu mnoho jeho žiakov a študentov. Súčasne s kaplánskymi povinnosťami stíhal pôsobiť ako vychovávateľ v rodine Čákiovcov na Budatínskom zámku, kde mal k dispozícii obsahovo bohatú knižnicu. Bol veľmi zanieteným odporcom alkoholizmu. Za účelom zlepšenia pomerov v jeho farnosti a okolí sa rozhodol odcestovať v roku 1843 do Sliezska a Halíča, kde  sa zaujímal o fungovanie spolkov striedmosti. Nadobudnuté vedomosti následne zúročil pri založení spolku striezlivosti v Divine, ktorý bol prvý svojho druhu na území vtedajšieho Uhorska. V roku 1847 sa stal predsedom Centrálneho spolku striezlivosti, ktorý v sebe združoval všetky obdobné spolky. V mladosti bol zanieteným cestovateľom a so svojimi chovancami podnikal cesty po európskych metropolách a krajinách, kde si upevňoval znalosť cudzích jazykov.

OSUDOVÁ PRUŽINA

Od decembra 1850 sa stala novým pôsobiskom Štefana Závodníka farnosť Pružina. Ako píše vo svojej knihe Albín Latko, Závodník svoju prvú omšu v Pružine odslúžil 8.12.1850. Už od svojho príchodu nelenil a zozbieral si pomerne podrobné informácie o svojom novom pôsobisku. K jeho príchodu sa viaže zaujímavá historka, ako si Štefan vykladal z voza tri sudy plno naložené knihami a tunajší si mylne mysleli, že si toľko omšového vína so sebou priviezol. Usúdil, že i tu je nutné založiť spolok striezlivosti, tzv. Braterstvo striezlivosti. Spolok započal svoju existenciu v roku 1851 a treba podotknúť, že jeho začiatky neboli jednoduché, často sa tieto snahy stretli s nepochopením a členovia sa snažili pravidlá obchádzať. Rovnako nutné bolo vyriešiť problém s nízkou vzdelanosťou. Snažil sa to riešiť zakladaním nových škôl – v Ďurďovom, Briestennom a vo Visolajoch. S miestnou mládežou nacvičoval mimo školských aktivít aj divadelné hry (Slavohrob, Hladomor, Hojnoslav a mnoho iných), aby pozdvihol umelecké cítenie a všeobecný prehľad o umení. Jeho cit a nadanie pre hudbu sa zúročilo aj pri divadelníctve. Ovládal hru na husliach, piane, gitare a flaute. Okrem divadelných krúžkov viedol aj spevácke a hudobné zbory.

Ak sa prejdete Pružinou, počas prechádzky Vám do oka padne nejedna stavba, ktorá za svoju existenciu vďačí práve Štefanovi Závodníkovi. Toho času si už farský kostol rovnako vyžadoval pozornosť: bol zanedbaný a začínal ho naštrbovať zub času. Okrem toho, že ho nechal vymaľovať a zreštaurovať, nechal postaviť nový bočný oltár, na ktorom je postavená socha Piety. Od roku 1860 sa v Pružine začala budovať kalvária Umučenia Pána a zároveň Sedembolestnej Panny Márie. Ako horlivý uctievač Ružencovej Panny Márie nechal postaviť Kaplnku sv. Ruženca, ktorá bola vysvätená v roku 1877. V roku 1879 sa z jeho iniciatívy vystavala priamo v obci kaplnka Jána Nepomuckého. V Pružine bol povýšený na hodnosť dekana. Jeho ostatky ležia pred kostolom v Pružine, na mieste, ktoré si sám za života vybral. Na stene pružinskej fary, neďaleko miesta jeho posledného odpočinku, je umiestnená pamätná tabuľa, ktorá vzdáva Štefanovi zaslúžený hold za skutočne činorodý prínos nielen v regionálnom, ale i národnom meradle. V roku 1993 zriadilo miestne kultúrne stredisko v Pružine pamätnú izbu v základnej škole, ktorá je náučnou pripomienkou jeho života a diela. V pamätnej izbe možno vidieť rukopisy, fotografie, korešpondenciu z najaktívnejšieho Štefanovho obdobia. 

Štefan sa angažoval aj mimo kňazských povinností. Jeho zásluhou bol v roku 1879 v Pružine vybudovaný poštový úrad, dedinská sporiteľňa a aj záložňa. Aj v Beluši stála vďaka nemu od roku 1867 poštová stanica od roku 1867. Za svoje aktivity v rámci vzdelávania a kultúry bol vyhlásený za školského dozorcu pružinského dištriktu.  Aktívne sa podieľal na zvyšovaní vzdelanosti ľudových vrstiev prostredníctvom nedeľných škôl, kde sa prejavila jeho národne cítiaca mentalita, pretože ako oddaný štúrovec vzdelával ľudí v rodnom jazyku. Aj takýmto spôsobom šíril štúrovské myšlienky medzi obyčajných ľudí. Podporoval remeslá, umenie, kultúru. Pružinská škola bola za jeho pôsobenia obohatená o knižnicu.

Štefan Závodník bol aj spisovateľom. Sám napísal niekoľko divadelných hier, ktoré mali poväčšine sociálnu a národoveckú tematiku. Aj takýmto spôsobom sa snažil bojovať proti alkoholizmu a jeho negatívnemu vplyvu. Medzi jeho diela patrí napríklad zdramatizovaná veršovaná skladba Škola dedinská alebo spôsob ľahkého uvedenia škôl dedinských ( 1846) či súbor kázní Hlas pastírskí… (1847). Okrem toho vydal množstvo diel s náboženskou tematikou. Patrí tam napríklad Žalozpew na Smrt Jeho Svjatosťj Pápeža Gregora XVI., Marianská pobožnosť ku cti sedembolestnej Panny a matky Božej Márie, Ježiš Kristus opravdivý Syn Boha živého …  Z jeho pera vzišlo mnoho článkov, esejí, kázní, modlitieb, listov a správ, ktoré uverejňoval napríklad v Katolíckych novinách, Cyrilovi a Metodovi či novinách Obzor.

HOSPODÁR V SUTANE

Ako už bolo spomenuté, Štefan Závodník patril aj k priekopníkom hospodárskeho pokroku. Patrí medzi popredných predstaviteľov včelárstva na hornouhorskom území. S poprednými včelármi vtedajšieho Slovenska založil v roku 1869 Spolok včelárov slovenských v Hornom Uhorsku a neskôr bol etablovaný ako jeho správca. Z jeho spolupráce s Jánom Čadajom vzišla prvá včelárska príručka Včelár na Slovensku. Neúspech sa dostavil pri snahe o uznanie stanov Vzájomnej pomocnice v Pružine, ktoré uhorská vláda neschválila. Štefan Závodník má podiel aj na rozvoji ovocinárstva v Pružinskej doline. Na farskom pozemku založil aj tzv. jaroslavovskú záhradu na účastiny. Obyvateľov vzdelával v oblasti orezávania a štepenia stromov. O jeho snahe zdokonaliť ovocinárstvo v Pružinskej doline sa dozvedeli až v ďalekom Bavorsku, kde ho Frauendorfská pomologická spoločnosť prijala za svojho člena. Albín Latko v knihe píše, že v roku 1851 založil Závodník v Pružine prvú „Ščepenicu.“ Viedol si podrobný zoznam všetkých druhov stromov a krov, ktoré sa v dedine sadili.

NETRADIČNÝ KOSTOL V ÚTROBÁCH JASKYNE

V 19. storočí patrila do farnosti Pružina i obec Mojtín. Štefan Závodník z nej chcel postupne vytvoriť samostatnú farnosť. V roku 1867 sa v obci Mojtín podarilo postaviť základný kameň kostola sv. Cyrila a Metoda a už v roku 1875 ho sám vysvätil. Spolu s výstavbou fary, kostola a školy položil Závodník základ k osamostatneniu Mojtínskej farnosti.

Vďaka Štefanovi Závodníkovi sa v rámci Mojtínskej filiálky stretávame s naozaj výnimočným javom. Jaskynné priestory sa na náboženské a kultové účely využívali už odpradávna, no cirkevné obrady v jaskyni sú u nás výnimočným úkazom. Ešte v období, keď v Mojtíne nemali kostol, dochádzali obyvatelia do Pružiny, čo bolo však ďaleko. Preto sa Závodník rozhodol, že veriacim kostol postaví. Avšak kým sa tak stalo, hľadal možnosti, ako skrátiť Mojtínčanom cestu k bohoslužbám. Z toho dôvodu sa rozhodol využiť na tento účel dobre prístupnú jaskyňu. V roku 1855 ju vysvätil. Dal do nej umiestniť kamenný oltár, dvoch anjelikov a sochu Sedembolestnej Panny Márie. Našťastie bola jaskyňa kapacitne veľká, pojala až viac než 300 ľudí. Obyvatelia Mojtína vďačne chodili do Jaskyne sv. Jozefa (Mojtínskej jaskyne) na všetky obrady, ktoré celebroval sám Závodník, ktorý zvykol na miesto docestovať z Pružiny na koni. Jaskyňa našla svoje využitie aj počas druhej svetovej vojny, kedy sa stala útočiskom pre mnohé rodiny, ktoré sa ukrývali pred nástrahami vojny. Pri príležitosti 150. výročia vysvätenia jaskyne sa v nej umiestnila socha sv. Jozefa, podľa ktorého dostala Mojtínska jaskyňa aj druhé pomenovanie – Jaskyňa sv. Jozefa.

Dominika Kukučová, Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici