Ukrytý význam slovenských priezvísk

2129

Mgr. Jarmila Balážová je bývalou riaditeľkou Štátneho archívu v Trenčíne, pracovisko Archív Považská Bystrica. Táto štátna inštitúcia 13 rokov sídlila v Púchove v terajšom Župnom dome. V archívnictve pracovala takmer 42 rokov a pri svojej práci sa stretávala s množstvom informácií rôznorodého charakteru, osobné údaje, t.j. priezviská, nevynímajúc. Jej dlhoročnou záľubou je zisťovanie významu a pôvodu priezvísk používaných na Slovensku.

Čo vás priviedlo k tomuto zaujímavému koníčku?

Využila som k tomu znalosti latinčiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny a češtiny, ktoré priamo ponúkali preklad toho-ktorého priezviska a prirodzenú ženskú zvedavosť. Ako Púchovčanka som sa v detstve stretla s menom Šlesár a až keď som sa začala učiť po nemecky, zistila som, že je to v podstate skomolenina nemeckého slova Schlosser, čo znamená zámočník. Taký istý je aj preklad na južnom Slovensku bežného mena Lakatoš, k čomu som sa dostala pri štúdiu archívnictva, kde je maďarčina nevyhnutnosťou. Tým začalo moje pátranie po skrytom význame priezvisk a lokálnych názvov. A bolo ich dosť už len v našom regióne – je ich asi 250, ktoré sa mi podarilo dešifrovať. Využívala som pritom najrozličnejšie slovníky, ale najviac si cením Zovrubný slovník Slovensko – maďarský od Jána Hvozdíka z 30.-tych rokov 20. storočia, ktorý obsahuje neuveriteľné množstvo starých slovenských slov, ktorých význam dnešný človek nemá možnosť poznať a ktoré sa stali základom priezviska.

Ako vznikali priezviská?

Väčšina z nich je odvodená od krstných mien, ale to nie je nič zvláštne, veď to poznáme tak z germánskych jazykov (Robertson, Johanson, Jensen, Petersen), tak zo slovanských  (Ivanov, Ivičič, Jovanovič, Vukojevič, Petrov, Petrovič), maďarských (Pálffy, Petőfi, Šándorfi), arabských (ibn Saul, ben Gurion) atď. Vyjadrujú vzťah otec – syn. Aj v slovenčine je takýchto priezvísk asi 60 %. Náš jazyk je však neobyčajne kreatívny, a tak napríklad z mena Ján vznikol Janec, Janco, Jancoviech, Jančík, Janéch, Jankejech, Jandák, Jandušík, Janúch, Janoviak, Jánošík, Janoško, Janoštiak a určite by sa našli ešte aj ďalšie varianty tohto mena.

Je pravda, že zdrojom priezvísk je miesto bydliska či pôvodu alebo povolanie?

K takýmto môžem uviesť ako príklad Lutišan (pochádzajúci z obce Lutiše pri Žiline), Pružinec alebo Pružinský (z Pružiny). Pri zemianskych rodinách platí, že toto priezvisko niesli obyvatelia príslušnej zemianskej obce (napr. Kvaššayovci zo Zemianskeho Kvášova, Briestenskí z Briestenského, Pružinskí z Pružiny), ale už nie pri obyčajných ľuďoch. Napríklad v Považskej Bystrici sa nestretnete s Bystrickým, ale v Ilave už áno. Priezviská v minulosti vznikali aj tak, že sa niekto do mesta alebo obce prisťahoval, priženil a jeho pôvodné priezvisko bolo prekryté miestom jeho pôvodného bydliska. Na cintoríne v Horných Kočkovciach je ešte zachovaný hrob s obidvomi priezviskami Rosina – Papradňanec, čo by mohlo byť príkladom takejto tvorby.

Mnoho priezvísk je odvodených od povolaní – príkladom je Stolárik, Rybár, Krajčír, Sedlár, Sedliak, Molitor, Švecko, atď. Niekedy sa priezviskom stala aj dominantná vlastnosť človeka, a tak tu máme Bielikov, Krivých, Dlhých, Nosálov, Ťažkých, Čerňanských, Brnákov atď. To však neznamená, že všetci v rodine boli kriví, ale sa to použilo ako rozlišovací znak od iných rovnakého priezviska, až sa táto vlastnosť stala hlavným priezviskom.

Ako mohlo mať viacero rodín rovnaké priezvisko v jednej oblasti?

Súvisí to s tým, že pohyb ľudí bol až do zrušenia poddanstva v roku 1848 viazaný na jedno miesto. Teda aj priezviská sú prevažne rovnaké pre danú oblasť či obec, keďže bez súhlasu zemepána sa nesmeli presťahovať, a tak zotrvávali na jednom mieste. Medzi sebou sa však jednotlivé vetvy veľmi prísne rozlišujú až doteraz.

Mohlo sa stať, že aj v jednej vetve mali zhodné priezvisko, prímeno aj krstné meno?

Áno, neraz sa to prihodilo. Pri štúdiu rodných matrík sa veľmi často opakujú krstné mená pri určitých svätcoch – napríklad okolo 24. apríla je veľmi veľa Jurajov, okolo sv. Jána sú zaznamenaní novorodenci s menom Ján, okolo sv. Anny je veľa Aničiek. U chlapcov potom v dospelosti dochádzalo k významným problémom z úradného hľadiska. Na vysvetlenie: Keď sa po roku 1850 zavádzali pozemnoknižné vložky (gruntbuchy) na evidovanie nehnuteľností pre bývalých poddaných, vysvitlo, že sa mnohí volajú úplne rovnako, ale vlastnia iné role a lúky. Ako ich identifikovať? Jediným rozlišovacím znakom bolo meno a rodné priezvisko manželky, napríklad toho-ktorého Jána Luhového – Horných.

V našom regióne je však aj mnoho cudzích, neslovenských priezvísk. Ako sa to dá vysvetliť?

Stredná Európa bola križovatka národov, mnohí cudzinci zapustili korene aj u nás. Typickým príkladom môže byť rodina Kasagrandovcov, ktorá tu zostala po výstavbe bytčianskeho zámku. Casagrande znamená „veľký dom“ a pochádza z taliančiny, odkiaľ podľa historických prameňov prišli stavitelia oného zámku. Zároveň potvrdzuje tézu, že aj inde sa odvodzovali priezviská od bežných činností, povolaní alebo vlastností. Môžu byť určite aj ďalšie, o ktorých neviem, ale priala by som si ich „lúštiť.“

Stretli ste sa vo svoje praxi archivárky s priezviskom, čo vám dalo „zabrať“?

Ale áno, a nielen v práci, ale aj v susedstve, kým som bývala v Púchove. Ide o priezvisko Kőrmendy. Ako diplomovku som robila Hospodárske dejiny Lednického panstva v 17. storočí a v obci Horná Breznica som sa opäť stretla s týmto menom, a to v urbári z roku 1600. Bolo uvedené medzi ostatnými slovenskými priezviskami poddaných ako Dolný, Kolníček, Lisák, Žabka, Demjan, Ďurkoviech, Stanko. Evidentne je neslovenské a dlho som nemohla prísť na jeho preklad. Až nedávno som si uvedomila, že má maďarsko-latinský pôvod. Kőr znamená okružný, okolný, obecný, druhá časť je z latinského slova mendicus, čo znamená biedny, chudobný. Mendík bol chlapec – úplná sirota, ktorú postupne živila celá obec a jeho povinnosťou bolo posluhovať v kostole a na fare. Farár mu raz ročne zaopatril odev.

Toto priezvisko získali Kőrmendyovci pravdepodobne od správcu panstva – provízora. Úradník na panstve spravidla nebol Slovák, mohlo sa stať, že pri pravidelnom obnovovaní urbára vpísal namiesto pôvodného priezviska siroty práve túto skutočnosť. Nebolo by to nič neobvyklé – veď pri priezvisku Krajčí do poznámky uviedol, že tento poddaný plní funkciu krajčíra pre potreby panstva. Samozrejme, súvislosti tvorby priezvísk sú všelijaké, mnohé spôsobili aj farári pri zapisovaní do všetkých typov matrík – nepočul dobre, bolo nezreteľne vyslovené, napísané maďarskou transkripciou, atď., atď. (Medzi nami, málokto má pôvod doložený až do roku 1600, ako práve Kőrmendyovci!)

Mgr. Jarmila Balážová je bývalou riaditeľkou Štátneho archívu v Trenčíne, pracovisko Archív Považská Bystrica.

(Poznámka: Púchovské noviny pripravujú článok, v ktorom sa pokúsime objasniť pôvodný význam najpoužívanejších priezvísk Púchovčanov.)