Púchovská rodáčka Zuzana Kumanová bola ocenená Pribinovým krížom I. triedy

483
Z. Kumanová, r. 2016 (foto Vladimíra Hradecká).

Pri príležitosti 26. výročia Slovenskej republiky prezident Andrej Kiska ocenil Pribinovým krížom I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti etnografie a histórie Zuzanu Kumanovú, PhD., ktorá pochádza z nášho mesta.

Zuzana Kumanová je etnografka a historička zaoberajúca sa vo svojom výskume kultúrou a dejinami Rómov. Je predsedkyňou občianskeho združenia In Minorita, ktoré sa okrem iného venuje téme rómskeho holocaustu. V rámci projektu Ma bisteren! sa podieľa na popularizácii tejto témy. Za posledné roky sa združeniu podarilo osadiť sedem pamätníkov a pamätných tabúľ pripomínajúcich rómske obete druhej svetovej vojny. Zuzana Kumanová pôsobí aj v štátnej správe a venuje sa riešeniu situácie marginalizovaných komunít. Koncom minulého roka získala ocenenie „Lúč z tmy“ za aktivity podporujúce zlepšenie postavenia Rómov. Pri príležitosti jej ocenenia prezidentom Slovenskej republiky sme jej položili niekoľko otázok.

Z. Kumanová preberá vyznamenanie, jan. 2019 (foto FB Andrej Kiska)

Aký máte vzťah k Púchovu?

Pokladám ho za svoje rodné mesto, až do minulého roka tu žila moja mama. Vyrástla som v 80-tych rokoch a v mojich spomienkach zostal Púchov mestom z tohto obdobia. Chodila som na základnú školu na ulici Mládežnícka a rada spomínam na mojich učiteľov. Pani Balcarová, ktorá ma učila dejepis, asi zasiala to semienko záujmu o túto vednú disciplínu. Spomínam aj na pani učiteľku Kovalovú, ktorá ma učila slovenčinu. Myslím, že ma mala úprimne rada. Ešte dlho po tom ako som opustila brány školy, keď stretla mamu, pýtala sa ako sa mám alebo sa neskôr tešila z toho, keď ma videla v televízii.

Vyštudovala som Gymnázium v Púchove a so svojimi spolužiakmi som stále v kontakte. V časoch mojich stredoškolských štúdií malo toto gymnázium cveng a aj na univerzite poznali mnohých profesorov. Učila som sa dobre, ale jasne som inklinovala k spoločenským vedám. Napriek tomu si myslím, že pani profesorka Čerešňová, fyzikárka a moja triedna, ale ani pani profesorka Viselková, ktorá učila biológiu, nemali k mojim študijným výsledkom výhrady. Dejepis ma učil pán profesor Pirožek a jeho oslovenie mládenček a dievčinka zostalo nezabudnuteľné.

Po maturite som odišla študovať na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde som v roku 1993 absolvovala odbor história a národopis a následne som na rovnakej fakulte nastúpila na postgraduálne štúdium. Po vysokej škole som sa už do Púchova nevrátila, ale mama tu zostala bývať až do svojej smrti a pomerne často som ju navštevovala. Mám v Púchove priateľské väzby a viaže sa k nemu nostalgický pocit domova.

Mama a syn Z. Kumanovej, r.2014.

Mohli by ste našim čitateľom prezradiť niečo zo svojho osobného života a svojej práce?

Po absolvovaní postgraduálneho štúdia som začala pracovať v neziskovom sektore, nastúpila som do regrantingovej organizácie, ktorá administrovala predvstupové fondy Európskej únie. V roku 1999 som stála pri zrode občianskeho združenia In Minorita, ktoré v súčasnosti vediem. Moja angažovanosť v neziskovom sektore je pomerne široká.

V roku 2010 som dostala ponuku vstúpiť do štátnej správy, stala som sa riaditeľkou odboru koncepcií analýz a regionálnej koordinácie Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. Následne som na expertnej úrovni spolupracovala s Úradom splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny a v rokoch 2015 -2018 som bola členkou expertného tímu Splnomocnenca vlády SR pre podporu najmenej rozvinutých okresov. Stála som pri zrode „projektu“ najmenej rozvinutých okresov, teda cieleného riešenia nezamestnanosti na úrovni okresov, čo pokladám za veľmi dobrú skúsenosť.

V rámci týchto aktivít som mala možnosť prejsť Slovensko od Bratislavy po Sninu, či Sobrance, zistiť aká je situácia v Bardejove aj v Rimavskej Sobote. Slovensko je krásna krajina, kde žijú veľmi šikovní ľudia. Tzv. hladové doliny sú výzvou pre hľadanie efektívnych riešení nielen nezamestnanosti ale regionálneho rozvoja, vyrovnávania disparít a tiež v prenášaní kompetencií a zodpovednosti na lokálnu úroveň.

Menšinové kultúrne leto v Bratislave, r.2016 (foto Arne B.Mann).

V súčasnosti som poradkyňou Splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. Bývame v Bratislave a mám 16-ročného syna. Výpočet pracovnej angažovanosti naznačuje, že bez pomoci rodiny a hlavne mamy by som sa vôbec pracovným výzvam venovať nemohla. Som mame vďačná, že mi celý život bola oporou a pomáhala mi. O to bolestnejšie vnímam jej predčasný odchod.

Vo svojej vedeckej práci ste sa venovali rómskemu holocaustu z čias 2. svetovej vojny. Mohli by ste pripomenúť našim čitateľom túto pomerne málo známu tragédiu?

Projektu pripomínania rómskeho holocaustu sa venujem od roku 2005. Projekt nesie názov Ma bisteren! čo znamená Nezabudnite!. O postavení Rómov počas druhej svetovej vojny sa v uplynulých desaťročiach hovorilo málo, aj preto má prívlastok neznámy a nepoznaný. Cieľom nášho projektu je práve o tejto téme viac hovoriť, ale hlavne osvetľovať súvislosti a odhaľovať dôsledky. Počas projektu sa nám podarilo osadiť sedem pamätníkov a pamätných tabúľ po celom Slovensku tak, aby pripomínali aj rôzne formy perzekúcií voči Rómom.

Pietny akt vo Zvolene, r.2015 (foto Arne B.Mann).

V minulom roku sme vstúpili do spolupráce s obcou Valaská Belá, kde je tiež masový hrob rómskych obetí z roku 1944. Budeme radi, ak sa nám hrob podarí zveľadiť a doplniť mená obetí. Pokladám to za mimoriadne dôležité, aby zostali zachované mená, lebo tak dostanú obete konkrétnu podobu. Okrem toho sa venujeme výskumu a dúfam, že v tomto roku nás čaká aj intenzívnejšia práca v archívoch.

Veľká časť aktivít projektu je venovaná aj vzdelávaniu a popularizácií témy. V tejto oblasti asi robíme najviac, absolvovali sme stovky prednášok a stretnutí s rôznymi cieľovými skupinami. V združení sme vydali viacero publikácií a bulletinov o základnej faktografii, ale aj výsledkoch výskumov. Spolupracovala som na viacerých dokumentárnych filmoch o tejto téme a nespočetnekrát vystupovala v médiách. Práve neustále sprítomňovanie témy pokladám za dôležité. Tiež za dôležité pokladám neustále dopĺňanie informácií o obetiach, predovšetkým zaznamenať mená, aby tieto obete neupadli do zabudnutia.

Pietny akt v Banskej Bystrici, r.2015 (foto Arne B.Mann).

Čo si myslíte o hlásaní ideí rasizmu a nacionalizmu, ktoré sa v poslednom období šíria medzi mladými ľuďmi nielen na Slovensku, ale v celej Európe?

Téma holocaustu, ktorej sa venujem, je témou nielen historickou, ale aj témou výsostne aktuálnou. V čase, keď sa v Európe opäť vzmáha nacionalizmus a rasizmus, je poukazovanie na jeho možné dôsledky nanajvýš aktuálne. Máte pravdu, že tieto idey sa šíria Európou a prispievajú k tomu sociálne médiá. Príčiny sú asi rôzne, ale dôsledky môžu byť zničujúce pre celú spoločnosť. Šírenie nenávisti Európa už zažila a som presvedčená, že treba urobiť všetko preto, aby sme mladým ponúkli dostatok faktografie, ale aby sme nerezignovali ani na hodnotovú orientáciu. Myslím, že v posledných desaťročiach v spoločnosti práve absentujú etické a mravné hodnoty.

Z. Kumanová, r.2014 (foto Arne B.Mann).

Otázky kládol Slavomír Flimmel.