Z temnoty a svetla

72

Doba stredoveká.
Zložená z tmy a svetla.
Doba ebenu i zlata.
Kto otvorí tvoje
storočiami zapečatené vráta?
Odpoveď znie – nik.
Ani len nesmrteľný pútnik.
Inak sa s ním sudca čas kruto poráta.
Ale ja, odvážny človek,
z mäsa a kostí,
čo čas ľsťami pohostí,
vrhnem sa cez dvere zapečatené
a machom legiend opradené
do dôb hradov, panien a rytierov
za svoju česť padlých.
Do dôb chrabrých, udatných,
no i podlých a vratkých.
Na nádvoriach hojnosť s pôžitkom sa strieda,
v chudobných domcoch trasie sa v kúte strach a bieda.
Hľa, tu zjaví sa rytier, posol nádeje a viery,
ktorý potrestá zlosynov,
odmietajúcich žiť v pravde a mieri.
A ja, pútnik poháňaný zvedavosťou,
opijem čas bohapustou ľsťou,
by mi nahliadnuť za temný záves dejín dal,
a ťarchu zvedavosti z mojich pliec láskyplne sňal.
A oklamaný čas,
ten vpustil ma pod vplyvom tých klamstiev
do dávneho života stredovekých panstiev.
Kdeže len panstiev. I do životov
biednych ľudí, ktorých, keby nebolo
spravodlivého času, ešte teraz
hrozba útrpného práva zo sna budí.
Prebúdzam sa späť z toho
krásneho i krutého sveta,
kde bolo veľa tmy i dostatok svetla
a už s istotou viem,
že to nebol iba vymyslený sen,
ale príbehy, čo kričia ústa už dávno nemých predkov,
ktorí vyzrádzajú svoje osudy cez kronikárskych svedkov.

Dominika Kukučová
Ilustr. foto: pixabay