Legenda slovenského karate v Púchove

2259

Známy slovenský karatista Ing. Ladislav KLEMENTIS v dňoch 29. a 30. apríla cvičil mládež na Základnej škole Gorazdova v Púchove. Rozhovor s ním viedol púchovský karatista a tréner Ing. František Komora.

karatista_Klementis-web

Pán Klementis, mohli by ste v stručnosti pre čitateľov Púchovských novín popísať Vašu športovú a trénerskú kariéru?
Cvičiť som začal počiatkom roku 1970 a mojím prvým učiteľom bol skoro rok Fero Šebej, dnes poslanec Národnej rady SR. V roku 1971 som sa stal osobným žiakom senseia Takeji Ogawu. Prvé skúšky na 7. kyu som absolvoval 24. januára 1971 u senseia Ogawu a 8. február 1975 som získal prvý čierny pás – 1. dan. Pod vedením senseja Ogawu som cvičil skoro 30 rokov a dosiahol som 5. dan. Keď sme sa v roku 1997 dostali na Okinavu, začali sme s podporou senseia Ogawu cvičiť okinawské Goju Ryu karate škola Shodokan. Túto školu Goju ryu, založil v roku 1931 sensei Seiko Higa.
Od roku 1997 som mal tú česť trénovať pod vedením okinawských majstrov Kiyuna Choyu, Kurashita Eiki a Matayoshi Seitoku. Všetci sú nositeľmi stupňa 10. dan. V roku 1975 na prvých Majstrovstvá ČSSR v karate v Prahe som sa stal majstrom ČSSR. Tento titul som ešte raz úspešne obhájil o dva roky neskôr. Celkove som ešte sám, alebo s mojím klubom získal 12 krát titul majstra Slovenska v kumite a bol som aj reprezentantom ČSSR na ME v Helsinkách. Súťažiť som prestal ako 42-ročný.
2. marca 1972 som založil prvý slovenský oddiel karate – Sláviu Ekonóm Bratislava, kde som pracoval ako tréner a rozhodca. Spolu s niekoľkými ďalšími nadšencami ako Kopinič, Šebej, Ondris, Hrabina, Dubček, Divinec, Mikuš, Zemaník a Albert sme stáli pri zrode slovenského karate. Prvou organizáciou bola Komisia karate pri bývalom Slovenskom zväze juda, neskôr sekcia karate a následne Zväz juda a karate.

Z mojej iniciatívy bola v roku 1990 založená Slovenská federácia karate a bojových umení, zameraná na šport a reprezentáciu a neskôr aj Slovenská federácia okinawského karate a kobudo, ktorá sa venuje tradičnému karate a kobudo. Som tiež spoluzakladateľom Svetovej konfederácie karate WKC, kde som bol technickým riaditeľom aj viceprezidentom.
Reprezentačný tréner Slovenska som bol v rokoch 1979 – 1985 a 1991 – 2015. Trénoval som takých pretekárov, ako boli Suchal, Serdula, Kovalčík, Lajčák, Šutiak, Čižmárik, Magyar, Šlachtovský, Dulanský, Žáčková, Nagyová, Švec, Kopriva, Csáki, Mackovich, Šoltésová, Klementisová Ľuba a Andrea, Malíková, Buchtová…
Aj moja žena a dve dcéry cvičia karate aj kobudo. Manželka Ľuba je nositeľom 6. danu karate a 3. danu kobudo, dcéra Andrea je nositeľkou 3. danu v karate, 2. danu v kobudo a dcéra Katka, je nositeľkou 2. danu v karate aj kobudo.

Čo si z toho najviac ceníte?
Iste uznáte, že je ťažké vybrať niektoré časti, ale pokúsim sa. Veľmi si vážim všetky malé, ale aj veľké výsledky mojich a našich pretekárov, zverencov pri propagácii Slovenska, ale najväčším výsledkom pre mňa bolo víťazstvo Lucie Šoltésovej na Svetovom pohári v Okinave v roku 1999, kde v rodisku karate zvíťazila v kategórii Goju ryu aj v kategórii
Grand Champion.
Vysoko si vážim ocenenie, ktorého sa mi dostalo v Okinave, keď som pred skúšobnou komisiou tvorenou majstrami Kiyunom (10. dan) a Matayoshim (10. dan), plus dva 9. dany a šesť 8. danov, získal 8. dan karate. Žiaľ, o niekoľko rokov neskôr som musel odmietnuť udelenie 9. danu od okinavskej federácie. Mojím cieľom je učiť sa, a na to nepotrebujem ďalší dan, necítim sa na to. Niektorí moji okinavskí učitelia majú 8. dan a rád si počkám viac rokov, kým oni dostanú 9. dan.

Aký je Váš vzťah k Okinave?
Napriek našim očakávaniam sme zistili, že Okinava a jej ľudia sú nám v mnohom veľmi blízki. Zistili sme však aj, že by nám mali byť príkladom v mnohých iných oblastiach. Našli sme niečo, čo u nás už často nie je – národnú hrdosť, udržiavanie kultúry, tradícií, remesiel. Spôsob života, stravovania, ktorého výsledkom je najdlhšia priemerná doba života na svete. Okinavčania sú skromní, zdržanliví, priateľskí a pozitívne mysliaci ľudia. Je im cudzie klamanie, podvádzanie.
Na základe dlhoročnej spolupráce, poznania a našich výsledkov práce ma guvernér Okinavy, pán Hirokazu Nakaima, vymenoval do čestnej funkcie New Uchina Goodwil Ambassador – Veľvyslanec dobrej vôle Okinavy. Toto ocenenie nám otvorilo mnoho dverí v našej ceste karate. A o ceste karate natočil náš priateľ Tóno Szomolániy dokumentárny film „Okinawa – Slovensko, cesta karate“, ktorý sa úspešne premieta doma i v zahraničí.

V čom sa líši karate 70–tych rokov od plejády bojových športov, ktoré sú ponúkané mládeži dnes a v čom sa líši karate, ktoré cvičíte dnes?
V 70–tych rokoch nebolo veľa možností venovať sa bojovému športu. Keď sa cez slovenských džudistov dostalo karate aj k nám, našlo vhodnú pôdu práve na vysokých školách. Bolo to dobré, tvrdé japonské športové karate štýlu Goju ryu, ktoré k nám doniesol sensei Takeji Ogawa. Bolo oveľa tvrdšie ako to, čo sa ako šport cvičí dnes. Táto plejáda bojových športov sa u nás rozšírila až po roku 1989. Majú rozdielnu úroveň tréningu a rozdielne zameranie. Karate v Okinave bolo umením sebaobrany. Učilo sa tajne v malých skupinkách. Dnešné športové karate (zamerané hlavne na zápas) je vhodné tak do 30 až 35 rokov života. Potom je už skôr škodlivé na kĺby. Navyše toto karate, vzhľadom na potrebu chrániť zdravie pretekárov a zaujať divákov, je pre reálny boj dosť nefunkčné. Naše cesty do Okinavy a učenie majstrov ukázali aj iné možnosti karate, možnosti celoživotného cvičenia pre zdravie.

A čo ozbrojené zložky a tréning karate?
Na rozdiel od niektorých štátov to na Slovensku nebolo slávne. Posledné tri roky je tu však pozitívny posun. Veliteľ pozemných síl je nositeľom 3. danu a postupne sa zavádza určitý systém cvičenia. Som jeden z tých, čo tomuto napomáhajú prípravou metodických materiálov a školením inštruktorov.

Kobudo je v porovnaní s karate skoro neznáme. Ak, tak ho poznáme skôr ako akrobatickú exhibíciu so zbraňami. Mohli by ste ho našim čitateľom priblížiť?
Kobudo, podobne ako karate a iné bojové umenia v juhovýchodnej Ázii a Číne, majú stáročnú tradíciu v používaní rôznych „zbraní“ na cvičenie sebaobrany. Väčšinou ide o pôvodne poľnohospodárske náradia, alebo iné pomôcky z bežného života.
Na Okinave sú dnes hlavné štýly kobuda: Matayoshi kobudo, Ryu kyu kobudo, Ryuei ryu kobudo a Yamane ryu a v zásade majú tieto zbrane: bo (palica), eku (veslo), sai, nunchaku, tonfa, kama (kosák), timbe, motyka. U nás začalo kobudo pred cca 8. až 10. rokmi, keď už naši okinavskí učitelia trochu „poľudštili“ naše karate a osvojili sme si základy dýchania.
To, čo poznáme z rôznych filmov a exhibícií, nemá so skutočným kobudom veľa spoločného.

Čo Vás priviedlo do Púchova?
V prvom rade mám v Púchove priateľov, ktorým je blízka cesta šírenia okinavského karate a kobudo. Myslím si, že je to moja povinnosť, dlh môjmu danu a čestnej funkcii. Ich práci treba maximálne pomôcť, dať žiakom pozitívnu motiváciu pre cvičenie i súťaženie. Z Púchova vyšla generácia úspešných karatistov (Čvirikovci, Solík, Kunst, Revická…) a na tieto výsledky je potrebné nadviazať. Preto si myslím, že takéto návštevy sa budú opakovať aj v budúcnosti.

karatista_web3