Návšteva Múzea holokaustu Osvienčim

599

Zlo potrebuje k svojmu víťazstvu jedinú vec. Aby dobrí ľudia nerobili nič – tento výrok Edmunda Burka nás sprevádza na hodinách dejepisu v deviatom ročníku.

Téma holokaustu je aktuálna v každej dobe. Každého z nás tiež zaujíma, kde k tejto tragédii došlo. Áno, bol to aj koncentračný tábor Osvienčim (nemecky Auswitz) v dnešnom Poľsku. Práve toto múzeum sa stalo cieľom našej návštevy počas exkurzie minulý týždeň. Ráno nás v krajine krowiek a bigosu privítali slnečné lúče a „príjemné“ 3°C nad nulou. Celý deň nám spoločnosť robil veľmi rozhľadený a erudovaný sprievodca Ľudovít Bartoš. Ako prvé sme sa išli pozrieť do Osvienčimu 2 – Brzezinka (nemecky Birkenau), kde sa nachádzajú zrúcaniny, ale aj makety tzv. barakov, v ktorých väzni žili. Jazierko s popolom zavraždených a pamätník v rôznych jazykoch na počesť všetkým, ktorí tu zomreli, nenechali žiadne oko suché.

Neskôr sme sa presunuli do Osvienčimu 1 – nazývaného taktiež „triediaca linka“. „Predstavte si, že každá jedna topánka, ktorú tu uvidíte, patrila jednému človeku,“ prihovorila sa nám hneď na začiatku sprievodkyňa. Prešli sme od zbierok rôznych vecí – okuliare, vlasy, kufre, rôzne zdravotné pomôcky, väzenské cely, popravčiu stenu až po plynové komory. „Je to smutné, ale aj tu, v tomto veľkom väzení, bolo ešte jedno väzenie,“ pokračovala sprievodkyňa. Prešli sme sa miestnosťou, kde sú vyvesené fotky zajatých mužov, žien a detí, či barakom, ktorý je venovaný čisto slovenským väzňom v tomto tábore. Rôzne vekové kategórie a predsa jeden a ten istý osud. Bolo ťažké sa prechádzať po miestach, odkiaľ nebolo návratu. Nakoniec sme prešli tou najťažšou časťou, ktorou boli spaľovne a krematóriá. Všade boli vystavené fotky ako ľudia niekoľko hodín stáli v rade a čakali na svoj osud.

Nakoniec sme sa presunuli do Krakowa, kde sme sa s našim sprievodcom poprechádzali historickým centrom. Po zotmení sa Krakow rozsvietil a ukázal nám svoju krásnu, skoro už predvianočnú tvár. Naša vďaka patrí našim učiteľom a sprievodcovi pánovi Ľudovítovi Bartošovi, ktorý bol naozaj veľmi ochotný a príjemný.

Ema Ižvoltová, žiačka ZŠ Mládežnícka