Obyvatelia kúrie Ostrolúckych v Zemianskom Lieskovom

309

Pod školou smerom k železnici v Zemianskom Lieskovom stála kedysi kúria rodu Ostrolúckych. Rod mal majetky v Ostrej Lúke, Zemianskom Podhradí a aj v Zemianskom Lieskovom, časť Malé Žabokreky. Tri rodiny z Púchovskej doliny našli v novinách z dvadsiatych rokov 20. storočia inzerát o predaji kúrie a priľahlých pozemkov v Zemianskom Lieskovom a rozhodli sa ju i s pozemkami spoločne kúpiť. V okolí Púchova nebolo totiž dostatok úrodnej pôdy a bol tam ťažký život. Niektorí členovia týchto rodín museli ísť zarobiť peniaze do Ameriky, aby si zlepšili svoje sociálne pomery. Mali teda peniaze na kúpu kúrie Ostrolúckych. Presťahovali sa do Malých Žabokriek, časti obce Zemianske Lieskové niekedy v rokoch 1921/1922.

Usadili sa v kúrii, ktorá bola dvojkrídlovou budovou. Dve jej krídla boli spojené strednou časťou (do tvaru U). Rodiny si rozdelili kúriu tak, že v strednej časti bývala rodina Malová, v južnom krídle rodina Škripcová a v severnom krídle rodina Vršková. Do kúrie viedli štyri vchody s masívnymi dverami. Ku kúrii patril krásny rozsiahly park s fontánami a drevitými pivóniami. Pri kúrii bol aj domček záhradníka Szabu, ktorý sa o park staral. Zostal po ňom len domček, kde potom bývala rodina Škripcová, keď si deti stavali rodinné domy na mieste rozobranej kúrie a neskôr si ho rodina Škripcovcov a ich potomkov prerobila na dielňu. Park rozorali a premenili ho na ornú pôdu, kde dorábali plodiny potrebné pre ich hospodárstva.

Rodina Škripcová pochádzala z obce Ihrište, ktoré bolo vtedy (1921) samostatnou obcou. Dnes je súčasťou Púchova. Ondrej Škripec bol synom ihrišťského richtára. Dievčina Zuzana Vršková bola jeho verenicou, ale aby sa mohla za neho ako majetnejšieho mládenca vydať, musela si ísť zarobiť peniaze, a to do Ameriky. Tam slúžila u bohatého židovského obchodníka ako „frajcimerka“ (komorná). Vracala sa späť so zarobenými peniazmi loďou práve vtedy, keď sa v oceáne potopil slávny Titanik a videla jeho trosky plávať vo vlnách. Vrátila sa domov s dostatočným majetkom a už jej nič nestálo v ceste, aby sa zosobášila so svojím milým, o tri roky mladším, Ondrejom Škripcom. Neskôr, už so svojimi dcérami prišli do našej obce do zakúpenej kúrie.

Rodina Škripcová, teda už spomenutý richtárov syn z Ihríšť Ondrej Škripec a Zuzana, rodená Vršková mali tri dcéry: Katarínu, Zuzanu a Annu. Básnik by povedal o nich, že sa niesli ako paripy – vysoké, rovné, podobné svojmu otcovi. Mali aj príjemné povahy. Ich matka bola malá žienka, ale na svoju dobu bola pokroková a iste aj odvážna, keď sa vybrala do Ameriky. Zaujímavé je, že obaja rodičia zomreli v rovnakom veku 79 rokov, ibaže matka o 3 roky skôr, lebo sa o 3 roky skôr narodila. Najstaršia dcéra Katarína sa vydala za Ľudovíta Beňoviča. Stredná Zuzana za stolára a truhlára Adama Ondráška a najmladšia Anna za Štefana Bartoša, pôvodne tesára zo Streženíc pri Púchove. Našiel si ju, keď bola v Púchovskej doline na pohrebe svojich príbuzných. Zaťovia Beňovič a Ondrášek pochádzali z Bošáce. Adam Ondrášek mal prvý fotoaparát v Zemianskom Lieskovom. Bol vášnivým fotografom. Fotografoval celú rodinu. Škripcovci však uchovávali aj staršie fotografie, ktoré zobrazujú prvých osadníkov od Púchova v Zemianskom Lieskovom. Ďakujeme ich potomkom, menovite rodine Emílie Trčkovej, rodenej Bartošovej, že ich zachovali a poskytli nám pre náš časopis Elán a že nám porozprávali históriu svojej rodiny. Ďakujeme aj pánu Milanovi Ondráškovi, že doplnil ďalšie údaje.

Z rozprávania 90-ročnej vnučky Emílie Jurčovej a pravnuka Vladimíra Jurču: Rodina Štefana Vrškového pochádzala z Moštišťa. Je to obec smerom na Lazy pod Makytou, ktorá je vzdialená od Púchova asi 12 km. Štefan bol na svoju dobu vyspelý. Bol dvakrát v Amerike, kde si zarobil peniaze. Dozvedel sa z inzerátu, že v Zemianskom Lieskovom gróf Ostrolúcky predáva svoju kúriu aj s pozemkami. V Moštišti bol ťažký život, a tak sa rozhodol spolu so sestrami Zuzanou, vydatou Škripcovou a Katarínou, vydatou Malovou presťahovať sa do úrodnejšieho kraja. V susednej obci Melčice bola už vtedy železničná stanica, ktorú dal postaviť gróf Július Salavský. Do Zemianskeho Lieskového prišli Vrškoví so svojimi malými deťmi. Po železnici si priviezli aj celý majetok aj dobytok.

Štefan Vrškový starší s manželkou Katarínou Karumníkovou Adušíkovou mal 5 detí: Štefana mladšieho, ktorý si v dospelosti kúpil rodinný dom v Kochanovciach na Trebieni, dcéru Zuzanu, ktorá sa vydala za Nedorosta vedľa domu p. Jána Moriša, Katarínu, ktorá zostala slobodná, Jána a Ondreja, ktorí sa vysťahovali do Kanady. Založili si tam svoje rodiny a na Slovensko chodili už len na návštevy. Štefan Vrškový, starší bol hudobne nadaný, hral na trúbke v miestnej hudobnej kapele.

O rodine Malovej nás informovala vnučka Štefana Malu, Anna Šebeňová z Kochanoviec. Štefan Malo s manželkou Katarínou Vrškovou prišli do Zemianskeho Lieskového spolu so štyrmi deťmi: Štefanom mladším, Katarínou, Zuzanou a Ondrejom. Štefan mladší sa oženil s Evou Kudlovou z Adamoviec. Sestry Zuzana a Katarína sa nevydali a Ondrej bol hluchonemý. Ich otec Štefan Malo starší bojoval v 1. svetovej vojne na srbskom fronte, kde bol aj zastrelený a tam je i pochovaný. Domov sa už nevrátil. Matka Katarína tiež zomrela pomerne mladá. Takže deti zostali sirotami. Pri spomienke na rodičov ich syn Štefan Malo mladší vždy plakal. Bol nadaný a chcel ísť študovať za právnika, ale ako sirota nemal na to možnosť. V Lieskovom mala rodina prezývku „Učitelech“.

Miestni obyvatelia Zemianskeho Lieskového prijali nových prisťahovalcov veľmi dobre – ako svojich.

Oľga Kusendová, Viera Bernátová