Jozef Lako (12.10.1905 -15.4.1994)

436
Jozef Lako pri vyučovaní v roku 1960.

Dňa 15. apríla uplynulo 30 rokov od úmrtia kantora, učiteľa, včelára Jozefa Laka. V Záriečí pôsobil 23 rokov a zanechal po sebe výraznú stopu, preto si pripomeňme pár slovami jeho životopis a najplodnejšie roky jeho života, ktoré v Záriečí prežil.

Jozef Lako sa narodil 12.októbra 1905 v turčianskej Blatnici ako najstarší syn. Už na základnej škole si jeho učiteľ a kantor všimol nadanie a záujem o hudbu svojho žiaka a postupne ho oboznamoval s teóriou hudby a hrou na organe. Meštiansku školu absolvoval v Martine. Jeho rodina bola veľmi chudobná. Otec odišiel za prácou do Ameriky a matka pracovala príležitostne na panstve v dedine, ale peňazí na štúdium ich nadaného syna bolo málo. Tak pomáhal, kto mohol. Keď nastúpil ako študent do Učiteľského ústavu v Banskej Štiavnici, pomohla poplatky za internát splatiť Matica slovenská a Spolok evanjelických učiteľov Turca. Poplatky na ďalšie roky si zabezpečoval sám. Cez prázdniny navštevoval rôzne senioráty evanjelickej cirkvi a často dostal príležitosť hrať na organe počas služieb božích, a tak sa zdokonaľovať v hre na tomto nástroji.

Po skončení Učiteľského ústavu nastúpil od 1.9.1926 do cirkevnej školy v Beluji, dedinke pod Sitnom, ako kantor – učiteľ. Na čas strávený v tejto škole spomínal veľmi rád, lebo tu vyučoval aj deti zo Štátneho detského domova v Košiciach, ktoré si miestni gazdovia brali do opatery. Deti, ktoré nevideli vlastných rodičov, nikdy sa v ich náručí nezohriali. Jozef Lako sa stal ich otcom, miloval tie úbožiatka, opatrne ich viedol rôznymi úskaliami ich smutného života. Postupne z nich vyrástli úspešní ľudia. Škoda, že mnohé nádejné talenty sa pre biedu maloroľníctva nemohli ďalej rozvíjať.

Jozef Lako v Beluji zaujal aj spevom, hrou na organe, ale najmä ústretovým prístupom k ľuďom pri riešení ich každodenných problémov.

Jedného dňa počul z rozhlasu spev Záriečanov. Zaujala ho melodickosť piesní a krásne hlasy. A zhodou okolností pri čítaní Cirkevných listov zistil, že bol vypísaný konkurz na obsadenie miesta kantora a správcu školy v Záriečí, na ktorý sa prihlásil, a ktorý spomedzi 11-tich uchádzačov vyhral.

Jozef Lako pred školou.

A tak ho 7. marca 1932 privítali aj s rodinou zástupcovia cirkvi, obce a školy v Záriečí. Často spomínal, ako z bohatého hontianskeho kraja prišiel do chudobnej dedinky s malými drevenicami, ktoré boli plné detí. Dvojtriednu školu pre osem ročníkov s vyučovaním dopoludnia aj popoludní zvládal spoločne s učiteľkou Pavlínou Mikulovou-Zelkovou. Deťom dal základy ovocinárstva, včelárstva, botaniky, vštepoval im zásady slušnosti, vlastenectva, úcty, pravdovravnosti a ďalšie atribúty pre pozitívne formovanie. Okrem vyučovania sa venoval mnohým mimoškolským činnostiam. Prednášal o ovocinárstve, včelárstve, nacvičoval divadelné hry, organizoval kultúrno-spoločenské podujatia, pomáhal pri poskytovaní prvej pomoci. Najväčšou záľubou však bol záriečsky spev – nádherné hlasy, radosť a vôľa spievať boli obdivuhodné. Podporoval toto nadanie Záriečanov, vycítil, že ich piesňami sa dá vyjadriť všetko, a tak sa zaslúžil o to, aby sa ich spev dostal ešte viac do povedomia širokej verejnosti. Súčasne rozvíjal aj chrámový spev. V spevokole nacvičoval i ťažšie skladby pre miešaný zbor, ktorý účinkoval na výročné sviatky, pri národných oslavách v obci a okolí.

Jozef Lako s vnukom Danielom Lakom.

Roky ubiehali, doba sa menila, v školstve nastali organizačné zmeny. Úspešné výsledky jeho učiteľskej práce sa dostali do povedomia vyšších školských orgánov – okresných, krajských. Dostával rôzne ponuky na obsadenie školského inšpektora v Námestove, Púchove, no on si vybral novú modernú školu v Streženiciach, kde praxovali budúci učitelia, študenti pedagogických inštitútov. Jozef Lako používal moderné metódy, a tak odchádzali do praxe dobre pripravení. V Streženiciach pôsobil od r. 1955 do r. 1972, kedy urobil bodku za učiteľstvom a odišiel do dôchodku. Ako v škole, tak aj v obci zanechal kus statočnej práce.

Jeho život na dôchodku bol veľmi aktívny, venoval sa najmä včelárstvu. Viedol detské včelárske krúžky, čím získal mnohých nasledovníkov. Vždy túžil po kočovaní so včelstvami a táto túžba sa mu splnila až v dôchodku. V r. 1975 si zakúpil praktický kočovný voz s malým obývacím priestorom a spolu s manželkou a včelami sa dal previezť do výhodnej lokality v Hornom Tisovci, aby sa s vozom mohol premiestňovať za kvitnúcim agátom a inou vhodnou potravou pre ne. Ročne žili najmenej šesť mesiacov v prírode na čerstvom vzduchu. Pravdepodobne aj preto sa obidvaja dožili vysokého veku. Kočovanie ukončili po desiatich rokoch.

Jozef Lako ako včelár na dôchodku.

Jozef Lako, všade, kde pôsobil, pracoval neúnavne a s obrovským nasadením.

Zomrel 15. apríla 1994 a spolu s manželkou je pochovaný na cintoríne v Záriečí.

Mgr. Anna Janíková, MO MS v Záriečí