Púchovský folklórny súbor Holíšan úspešne reprezentoval na Olympskej riviére

230
Foto: FS Holíšan

Košielenka biela sa blysla aj v Grécku

To sa už snáď ani tajiť nedá, že pre štát niet lepšieho prostriedku na vyjadrenie duše národa, akým je práve folklór. Bol nám vložený do náručia ako malý vienok upletený z ľudových spevov, tancov, nesmrteľných tradícií a slovenskej kultúry, aby si získaval srdcia Slovákov, no aj iných kultúr vo svete. Nezáleží na tom, ako sa dostane za hranice našej zeme, ani na tom, kto ho tam prinesie. Podstatné je, aby bol šírený.

Teraz dostal príležitosť FS Holíšan, ktorý je zoskupením nás, mladých ľudí – tanečníkov a tanečníc, spevákov a speváčok so srdcami z modrotlače, ktorým učarili folklórne slovenské tradície. A tak 6. júna sme sa všetci v sprievode upršaného počasia vydali prekonať hranice Slovenska, aby sme priniesli radosť, ľudový spev a tanec až do horúcej Parálie v Grécku.

Počiatočným problémom s balením objemnej batožiny a niekoľkých krojov do kufra sme sa samozrejme nevyhli, no (niektorí viac, iní menej) pripravení sme vyrazili na dlhú 21-hodinovú cestu. Ak uvažujete nad tým, aká bola atmosféra v autobuse, pomôžem vám. Vzduch v ňom bol doslova presýtený vzrušením z nadchádzajúcich zážitkov, s neutíchajúcimi tónmi ľudových piesní, ktoré našim milým vodičom spríjemňovali cestu celé hodiny.
I tak nás sedadlá tlačili, ľudia zaspávali a tí, ktorí zostali bdelí, zabávali sa myšlienkou na zafírové šíre more. A teda, za 1400 kilometrami a množstvom hraničných kontrol, sme ho naozaj uzreli. Teplé, pokojné, ligotajúce sa v žiari poludňajšieho slnka. Tá veľká slaná krása so zlatistým pieskom, ktorý pálil chodidlá, si naozaj získala srdcia všetkých Holíšanov.
Prvý večer bol ako stvorený na bádanie. Vyrazili sme na miestnu promenádu, kde už čakali obchodíky plné tradičných suvenírov a typického gréckeho jedla. Sedenie na pláži s osviežujúcim farebným nápojom v ruke po boku priateľov, ktorí sú prehnane vtipní, (občas) všetko chápajúci, večne usmievaví a zhovorčiví (zdravím FS Holíšan :D), bolo ozajstným zážitkom. Toto iba umocnilo spomienky z gréckeho dobrodružstva, ktoré sa dá charakterizovať veľmi krátkymi nocami strávenými spolu na balkóne pri spoločenských hrách a vtipných príhodách. Aj keď to malo niečo do seba, najkrajšie dva večery ešte iba prišli.

Veľké kamenné námestie pri bielom gréckom kostolíku sa ozývalo tradičnými tónmi folklórnych súborov z Bulharska, Litvy, Slovenska, Rumunska, Ukrajiny, Turecka, Grécka a Poľska. Ani nedokážem opísať slovami pocit, keď sme vyšli na javisko a pozreli sa tvárou v tvár do veľkého obecenstva nadšených pozorovateľov, kde jasali aj naši Slováci, ktorí úprimnými slovami, slzami šťastia a potľapkávaním po pleciach nadšene chválili naše výkony. Ako sami povedali, aj v tých tridsiatich minútach nášho programu sme im zvládli priniesť chuť domoviny na dosah ruky. Boli natoľko nadšení, že nás pozvali na súkromné vystúpenie aj pred hotel El Grecco, kde sme čiastočne zablokovali dopravu našimi choreografiami priamo na ulici a postarali sme sa o večerný program pre všetkých okolo. Veru, predviedli sme poriadnu show už len počtom vystriedaných krojov. Na kabínky sme mohli zabudnúť, ale kreativita našich rodičov a kamarátov opäť nesklamala a uprostred námestia vyrástol kruh vytvorený z hotelových plachiet, istený našimi blízkymi. Akoby mávnutím čarovného prútika sme sa stihli štyrikrát prezliecť.

Týmto ale dych berúce zážitky určite nekončia. Najväčším esom v rukáve bola pirátska výletná loď, ktorá sa do diaľky vydala s jasným cieľom – ukázať nám krásu Egejského mora. Predstavte si ten slaný vietor vo vlasoch, znelku z Titanicu, hrejivé slnko na koži a strach v očiach, keď sme zastavili uprostred mora, aby sme si mohli skočiť priamo z čela lode do priezračnej vody a tak uzrieť i podmorské dno. Za nejaký čas sme konečne narazili na pláž, kde sme sa potápali, slnili sa a natierali opaľovacím krémom, aby sme sa nepodobali na špekačky. Na lodi nás čakal ešte obed v podobe gréckeho šalátu a grilovaných špízov s tradičnou omáčkou z bieleho jogurtu – tzatziki, ktorá sa tu podávala doslova ku každému jedlu.

Bolo to jednoducho úžasné, no skončilo sa to veľmi rýchlo. Po návrate domov sme boli hodení priamo do víru posledných školských povinností roka. Nejednému z nás vtedy spočinula na perách veta: Chcem ísť späť do Grécka! Ale všetko krásne sa v živote raz končí, aby mohlo začať ešte niečo krajšie. V našich fotoalbumoch nám navždy zostanú spomienky na každodenný plážový volejbal, vzrušujúce vystúpenia, odvážne skoky cez palubu a pevne ukované kamarátstva všetkých členov Folklórneho súboru Holíšan.

Takto na záver, chcem za všetko poďakovať niekoľkým výnimočným ľuďom, bez ktorých by naša Košielenka biela nemohla uzrieť grécke more:
V prvom rade, z celého srdca v mene všetkých členov FS Holíšan, chceli by sme vďaku odovzdať práve našej šikovnej vedúcej a choreografke Mgr. Žanete Littovej, ktorá pre folklór žije srdcom i dušou, tvorí výnimočné veci i pod tlakom, má obdivuhodný prístup k nám mladým. Je pre nás mamou, priateľkou i prirodzene rešpektovanou osobou. Žanetka, ešte raz: ĎAKUJEME! Najmä za to, že v tvojich rukách sa z nášho nemotorného poskakovania stal folklórny tanec.

Samozrejme, sme obklopení ľuďmi, ktorí sú rovnakými nadšencami tradícií. Takže vďaka patrí aj rodičom Žofčíkovcom a Uherčíkovcom. Nemalé ďakujem posielame aj charizmatickému rozsievateľovi zábavy a humoru Jankovi Hošovi. Za podporu, pochopenie i ochotu pri spolupráci ďakujeme aj p. Ing. Milošovi Svobodovi, konateľovi Púchovská kultúra, s. r. o. Radi by sme poďakovali aj OZ S láskou k človeku.
Tiež vďaka aj p. primátorovi Mgr. Rastislavovi Henekovi.

Aneta Uherčíková, členka FS Holíšan z Púchova

FS Holíšan v Grécku s umeleckou vedúcou Žanetou Littovou v popredí.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here

4 × 4 =