Vianočné zastavenie

229

„Ajhľa, videl som otvorené dvere na nebi…“ (Zj 4,1)
„… a moje oči videli Tvoje spasenie.“ (Lk 2,30)

Božou slávou prežiarená noc, anjelské zvesti pastierom, chudobná maštaľka, Mária s dieťatkom ovinutým plienkami a uloženým v jasliach – to sú Vianoce. To sú otvorené dvere nebies na zem a zo zeme k nebu. Stalo sa to najväčšie medzi nebom a zemou, medzi Bohom a človekom. Dvere nebies sa otvorili. Boží Syn Ježiš Kristus v podobe malého dieťatka zostúpil do nášho sveta. To je skutočný základ vianočnej zvesti i vianočnej radosti.

Vianoce sú výkrikom novej radosti, novej radostnej istoty, že nad týmto biednym svetom a životom je ešte Boh a nebo. Ale nie nebo zatvorené a nedostupné a Boh mlčiaci a tajomný. Ale Boh skrze svojho Syna do tohto sveta vstupujúci, aby tento svet spasil, aby svetu aj človeku pomohol. Aby svet urobil Božím svetom a človeka Božím človekom.

Spasiteľ prišiel na svet v dobe, keď všetko ľudské úsilie bolestne zlyhalo. Ani sebavedomá pohanská civilizácia a kultúra starého Grécka, ani dômyselná židovská zbožnosť nevybudovali raj na zemi. Všetko, čo nás tu na zemi trápi, čo nám tu chýba, čo by sme chceli zmeniť, to nepostaví a nezmení iba ľudská múdrosť a spravodlivosť. To je dané a zjavené zhora, to pripravil a daroval Boh tým, ktorí ho milujú.

Ajhľa, videl som otvorené dvere na nebi… akonáhle sa aj nám v Ježišovi Kristovi otvoria nebesá a my sa do nich zahľadíme, potom namiesto strachu, neistoty a nepokoja naplní nás veľká radosť a v našom živote sa budú dariť nové veci. Snáď budeme prežívať chvíle, keď sa nám bude zdať, že sa nebo nad nami zavrelo. A všade budeme vidieť iba slepé uličky bez východiska a samé ťažké a nezodpovedané otázky. Nepodajme sa tomu, nie je na to dôvod. Ticho čakajme, prosme, volajme, hľadajme východiská – ale predovšetkým choďme k Tomu, ktorého nám ako jediného dalo nebo na spasenie. Ježiš Kristus má odpoveď aj pre nás, pre každého. Bojujeme vo svojom vnútri s potrebou odpustenie? „ Krv Ježiša, Božieho Syna, očisťuje nás od každého hriechu.“ (1J 1,7) Potrebuje naša viera istotu a posilnenie pre večný život? „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (J 3,16)

A tak aj počas tohoročných Vianoc, keď budeme spievať, počúvať i rozjímať o narodenom Božom dieťati, nech sa nás pri tom opravdivo a mocne dotkne a zmocní vianočná zvesť. Aby naše srdcia naplnili radosť, pokoj a istota, lebo neplatia naše hriechy, ale Božia milosť. Už nie je najväčšou mocou sebectvo, ale láska. Už nevíťazí na zemi peklo, ale Boh v Ježišovi Kristovi. Lebo cez otvorené dvere nebies naše oči mohli uvidieť a spoznať Božie spasenie.

Dušan Cina, evanj. a.v. farár