Mária Didiová: Ničoho neľutujem

645

O signatárovi Charty 77 spisovateľovi Mgr. Ing. Ľudovítovi Didiovi (1931-2013) Púchovské noviny už písali viackrát. Navštívili sme jeho manželku a synov na chalupe v Pružine a získali ďalšie informácie o ich spoločnom živote.

Signatárka Charty 77 Mária Didiová, rodená Ďurišová-Valková, sa narodila v roku 1932 v Pružine. Ako 23-ročná krajčírka zamestnaná v Makyte Púchov sa zoznámila so svojim budúcim manželom Ľudovítom Didim. Ten pochádzal z Púchova, ale ako 15-ročný odišiel do Bratislavy, kde popri zamestnaní získal maturitu. Neskôr odišiel na vysokoškolské štúdiá do Prahy, kde ho však pre jeho politické názory po dvoch rokoch zo školy vyhodili. Počas dvojročnej základnej vojenskej služby chodieval do Púchova za svojou rodinou a zoznámil sa tu so svojou celoživotnou partnerkou Máriou.

Láska Slovenky a Róma

Láska medzi Máriou a Ľudovítom však narazila na rasové predsudky vtedajšej spoločnosti a aj najbližšej rodiny. Pani Mária Didiová si na udalosti spred 64 rokov spomína: „Keď sa naši dozvedeli, že je rómskeho pôvodu, tak môj brat išiel do Makyty, kde som robila, a vybavil, aby so mnou na hodinu rozviazali pracovný pomer. Vybavil auto, mňa do neho nasadili a odviezli domov. Rodičia si to nechceli nechať vysvetliť, v našej dedine boli vtedy Rómovia považovaní za podradný národ. Odišla som z domu, nezobrala som si ani občiansky preukaz. Povedala som len mladšej sestre, že idem do Púchova. Odišla som z domu a keď som sa s Ľudovítom stretla v Púchove, už ma nepustil. Vybavil, že pôjdem bývať k jeho mame, ktorá žila v Novom Meste nad Váhom.“

Na otázku, čo ju zaujalo na mladom rómskom chlapcovi, dnes 87-ročná Mária Didiová odpovedala: „My sme boli obidvaja knihomoli, padli sme si do nôty. Radi sme čítali, doslova hltali knihy od francúzskych a ruských spisovateľov ako boli Zola, Balzac, Tolstoj.“ Radi sa prechádzali a rozprávali o knihách, ktoré sa im páčili a ktoré práve čítali. Okrem toho obdivovala svojho partnera ako výborného rozprávača a zábavného človeka. „Vedel nekonečne rozprávať, mal svoj osobitý štýl rozprávania, skrátka vedel človeka zaujať“, spomína Mária Didiová.

V Novom Meste nad Váhom si našla prácu šičky a v roku 1956 sa im narodil syn Ľudovít. Po prvom synovi prišla na svet dcéra Mária (*1958) a ďalší syn Radko (*1959). Neskôr celá rodina odišla do obce Cabaj-Čápor, miestna časť Hruščov, kde obaja manželia získali prácu v miestnej škole. Manžel popri práci diaľkovo vyštudoval pedagogiku v Nitre. Po ukončení vysokoškolského štúdia Ľudovít Didi získal prácu vedúceho Osobitnej školy vo Vrábľoch, kde sa rodina presťahovala.

Okupácia Československa a podpis Charty 77

V auguste 1968 obsadili Československo armády piatich socialistických štátov na čele s Brežnevovým Ruskom. Po počiatočnom občianskom vzdore, demonštráciách a štrajkoch, hladovkách študentov a upálení Jána Palacha prišiel august 1969. Vtedy už demonštrácie proti ruským okupantom potlačili naše vlastné ozbrojené sily a začalo obdobie tzv. normalizácie. Znamenalo to hlavne lámanie charakterov ľudí, „preverovanie“ a „čistky“ vedúcich pracovníkov na všetkých úrovniach a vo všetkých rezortoch.

Tak došlo aj na vedúceho osobitnej školy Ľudovíta Didiho. On bol však hrdým človekom a nedokázal sa podriadiť novej kolaborantskej vrchnosti tak, ako väčšina jeho spoluobčanov. Nedokázal nazývať vojenské prepadnutie a okupáciu Československa „bratskou pomocou“, ako sa na previerkach vyžadovalo. Prišiel nielen o vedúcu funkciu, ale aj o prácu učiteľa a služobný byt. Spolu s ním prišla o prácu aj manželka Mária. „Stali sme sa robotníkmi vo fabrike. Manžel po roku a pol v škodlivom prostredí fabriky dostal žalúdočné vredy a lekári mu museli odstrániť väčšiu časť žalúdka. Ja som vydržala ešte päť rokov,“ hovorí Mária Didiová.

Informácie o politickom dianí získavali zo zahraničných rádiových vysielačiek Hlas Ameriky a Slobodná Európa, ktoré počúvali takmer každý deň. Tu sa aj dozvedeli ako možno podpísať Chartu 77. Navštívili matku vtedy zakázanej speváčky Marty Kubišovej v predajni Supraphon v Prahe. Ona im sprostredkovala kontakt na pražských disidentov a obaja manželia podpísali Chartu 77.Nasledovalo prenasledovanie zo strany štátnej bezpečnosti, ktoré bolo tak neznesiteľné, že rodina Didiovcov požiadala o vysťahovanie do Spojených štátov amerických. Prišla však zamietavá odpoveď – vraj to nie je v záujme socialistického štátu.

Inšpirácia spisovateľa Ľudovíta Didiho

Politický prevrat v roku 1989 a koniec socializmu zastihol manželov Didiovcov už na dôchodku. Napriek dôchodkovému veku a zlému zdravotnému stavu Ľudovít Didi po občianskej rehabilitácii sa vrátil do práce v školstve. Pracoval až do roku 1998 ako riaditeľ Detského domu v Koliňanoch. Na poslednú etapu ich manželského života si pani Mária Didiová spomína: „Keď manžel prišiel do dôchodku, tak sa len ponevieral po byte. Čo s takým človekom? Bol chorý, nič ho netešilo, nevedel čo so sebou. Keď prišli vnúčatá, zabával ich rozprávaním príbehov. Tak som mu poradila, aby svoje spomienky a príbehy zapísal.“

Ako 67-ročný dôchodca začal Ľudovít Didi nahrávať na diktafón spomienky na svoj zaujímavý život, ktoré neskôr prepísal na písacom stroji. Tak vznikla jeho prvá kniha „Príbehy svätené vetrom“ vydaná v roku 2004. Venoval ju svojej celoživotnej láske – Márii, s ktorou prežil celý svoj život. V úvode knihy napísal krátke venovanie: „Mojej manželke, bez ktorej by táto knižka nikdy nevznikla“. Nasledovali vydania ďalších troch kníh, z ktorých posledná „Róm Tardek a jeho osud“ (2013) vyšla až po spisovateľovej smrti. Časť zvukových nahrávok a strojopisných záznamov ešte čaká na svoje spracovanie a zverejnenie.

Na záver stretnutia s Máriou Didiovou sme sa opýtali, či neoľutovala svoje niekdajšie rozhodnutie vzoprieť sa svojej rodine a aj celej spoločnosti, keď sa vydala za Róma a spolu s ním zdieľala neľahký život disidentov, vydedencov žijúcich na okraji spoločnosti. Pani Mária rozhodným hlasom odpovedala: „Nie, ničoho neľutujem“.

Púchovské noviny o Ľudovítovi Didim napísali tiež:
Ľudovít Didi: Čím viac ma kopali, tým viac som rástol
Spisovateľ Ľudovít Didi o Púchove
Chartista Ľudovít Didi sa nepodvolil sovietskym okupantom

Spracoval Slavomír Flimmel