Poetický Púchov 2020

250
Ilustračná fotka - Poetický Púchov v roku 2017

Tento rok sme mali česť už po siedmykrát čítať nádherné verše našich prispievateľov do literárnej súťaže Poetický Púchov. Sedmička však tomuto ročníku priniesla nečakanú zmenu. Kvôli pandémii, ktorá ovládla svet, sme sa, bohužiaľ, nemohli stretnúť na plánovanom slávnostnom vyhodnotení. Porota však diela ocenila a naše pomyselné finále s oznámením výsledkov sa len posunulo. Presný dátum zatiaľ nie je známy, ale určite sa bude konať v priestoroch CVČ Včielka. Jar však vystrieda jeseň, čo je tiež pekný čas na hodnotenie. Už teraz sa tak všetci tešíme a veríme, že z ocenených poetov príde čo najviac.

V dnešnej dobe je veľmi vzácne, keď sa človek dokáže zastaviť, aby dal svojim myšlienkam krídla a veršami obohatil nielen prítomnú chvíľu, ale aj budúcnosť. A o to viac sa cení, že Poetický Púchov zaujal všetky vekové kategórie.

V I. kategórii súťažilo 18 detí z prvého stupňa ZŠ Slovenska, do II. kategórie prispelo 53 žiakov druhého stupňa, študenti SŠ sa zapojili v počte 71 a najviac básní potešilo dušu porotcov z kategórie dospelých, bolo ich presne 89. Tento rok sme súťaž rozšírili o kategóriu hendikepovaných, do ktorej sa zapojili 4 básnici.

Niektorí poslali jednu báseň, iní dve, väčšinou však tri. Spolu sme tak mali možnosť prečítať si 561 diel. Môžem ale s pokojným svedomím skonštatovať, že úroveň z roka na rok rastie a pre porotu je naozaj ťažké určiť tých, ktorí sú najlepší a práve preto udeľujeme vždy viac ako po tri miesta v každej kategórii a tiež mimoriadne ceny.

Milí čitatelia, nezabúdajte, že poézia prináša človeku oddych a poskytuje mu širší rozhľad. Obohacuje vnútorný svet ľudí. Ako každé umenie. Poézia nikdy nezomiera, ani sa nikdy nestratí, pretože ako raz povedal Seneca: „Život je krátky, ale umenie dlhé.“

Na záver by som vám chcela ponúknuť tvorbu Tamarky Pribišovej z Púchova, ktorá získala Cenu primátorky mesta. Príjemné čítanie.

Cyklus básní s názvom Keď vyletíš k zemi

I.

Človek
Nosíš na ramenách zvesenú hlavu
A známky života lepíš zvnútra kabáta

Človek
Ovešaný hodinami prebdených nocí
Brat smrti i lásky
Posledný otrok vnútorného zvieraťa
Sám sa k sebe skláňaš keď sa trasieš strachom
Sám si zahrievaš dychom vlastné dlane
A tvoja noha je vždy o krok pred tebou

Človek
Tvoja túžba rastie každý deň
Nahota v jednom srdci a v druhom rozbitý krov
Miluješ sa z diaľky a približuješ k túžbe
Z každej strany premeriavaš rovnodennosť

Človek
Si krásny keď sa na seba podobáš
Pokrývaš zem svojím telom
Chveješ sa vždy keď sa jej dotkneš

V každej chvíli počuť výkrik
V každej chvíli vidieť odhodlanie lásky

Zbieraš plody dozretých túžob nasiaknuté ľudskosťou
Tak veľkou a tak malou akou si človek sám

Si krásny keď sa na seba podobáš
 (človek)

II.

Zaostrené na všetky diery vychádzajúce z hrude
Rozliata káva na dlážke
 (vyberá si cesty v škárach)

Zaostrené na vrásku v strede čela keď sa mračíš
Prezrádza koľkokrát si sa rozlial pre niečie oči

Ležíš dolu tvárou na vankúši
Zaostruješ na tmu za viečkami
Zaostruješ na spomienky
Zaostruješ na posledný tanec na hrote noža

Si neostrý v odraze výkladu
Pripomína obrazy ktoré maľuješ v spánku
Pod očami šmuha
 (zabudnutá spomienka)

Niečie oči
Nežné vlny
Zaostrujú z diaľky

Povedz mi prečo sa túliš vždy k ostrým obrazom
Keď aj šmuha na papieri prosí o obraz

III.

Atmosféry človeka
Menia sa v prítomnosti pocitu

(Keď zhasneš v okne
Aj domy zmenia tváre)

Atmosféry človeka
Majú vždy rôzne tvary
Končia rýchlo
Či zostávajú navždy

Zbierame z kaluží rozmočené listy
Hľadáme vždy len tam kde nenachádzame
A strácame všetko večné

Atmosféry človeka
Tie krehké vetvy
Padajúce planéty
Číra voda
Atmosféry človeka
Vystupujú z tmy
Rýchlejšie než stihneš zasvietiť

Dáša Illyová, CVČ Včielka Púchov