Spomienka na 17. november 1989

152
Demonštrácia na futbalovom štadióne 27.11.1989.

Moja spomienka na 17. november 1989 je stále živá. Bol to deň, keď od rána stále snežilo. Snehové vločky boli veľké, ale po dopadnutí na zem sa rýchle premieňali na veľké kvapky vody, lebo teplota vzduchu bola vysoko nad nulou. Každé dve hodiny som vyšla z domu (pod Lachovcom) odhrnúť chodník, pretože za chodníky boli podľa vyhlášky zodpovední majitelia domov, hoci neboli ich vlastníkmi. Autá idúce oproti sebe museli používať aj časti oboch chodníkov, keď chceli okolo seba bezpečne prejsť. Architekt mesta navrhol pod Lachovcom úzku vozovku, nepočítal s tým, že na jej konci bude zdravotné stredisko Zdravie, ktoré slúži nielen občanom z Púchova, ale aj všetkým obyvateľom okresu Púchov.

Keď som si išla v podvečer vypiť šálku teplého čaju, pustila som si vysielanie televízneho programu Československej televízie. Tá ešte pravdivo nevysielala to, čo sa dialo v Bratislave 16. novembra a v Prahe 17. novembra. Študenti žiadali od straníckeho vedenia nášho štátu, aby si ich vypočuli a uvoľnili atmosféru v našej krajine, aby ľudia mohli voľnejšie žiť, študovať, cestovať do zahraničia. Dať najavo, že už sa zmenila doba a nechcú žiť v režime strachu a chcú viac slobody. Československá televízia to zamlčala.

Až v ďalších dňoch sme sa dostávali k pravdivým informáciám. S hrôzou a so slzami v očiach som zistila, že režim je schopný pelendrekmi biť mladých študentov len preto, že chceli povedať svoj názor. Študenti kričali „Máme holé ruce“ a vysoko ich zdvíhali nad hlavu, aby policajti videli, že nemajú zbrane a s plačom spievali. Veľmi ma mrzelo a hanbila som sa, že my dospelí ľudia, sme to nedokázali urobiť. Pochopila som, že nemôžem byť ticho a v kútiku teplého rodinného hniezda ticho sedieť a skrývať sa.

Moji rodičia ma od detstva učili, že každý kto býva vo svojej obci, má pre ňu niečo dobrého urobiť, aby sa skrášlila a aby sa v nej všetkým lepšie žilo. Zapojila som sa do všetkých akcií, ktoré sa následne konali v Púchove. Boli to stretnutia občanov pred katolíckym kostolom, na štadióne, v dome kultúry, ba aj na pochode po meste. Na pochode po meste sme sa z našej školy (Komenského) zúčastnili len dvaja – ja a ešte jeden pán učiteľ. Na tomto pochode sa zúčastnilo veľa ľudí, hoci to bolo popoludní. No viac ľudí sa schovávalo záclonami rodinných domov a okien bytoviek. Išli sme po hlavnej ceste od katolíckeho kostola po Komenského ulici a po (dnešnej) Štefánikovej ulici. Veľa ľudí nás sledovalo aj z mestského úradu a najviac z polikliniky. Sestričky a lekári boli v práci, tak sa mnohí z nich, hoci chceli, nemohli pridať. Mávali nám a kričali a tak nás podporili.

Všetky akcie, ktoré sa v Púchove konali, boli bez nadávok, bez urážok, bez bitiek. Vďaka tým, ktorí to organizovali. Nepatrí sa mi menovite uvádzať osoby, ktoré tieto akcie organizovali, ktoré na seba zobrali veľkú zodpovednosť, lebo nevedeli čo ich na druhý deň čaká v práci. Po pochode mestom sme sa ráno v škole s kolegom ticho zhovárali a čakali, či nás riaditeľstvo pustí učiť do tried. Dopadlo to však dobre. Asi nás nechceli vidieť a nechceli nám ublížiť, teda boli sme medzi skutočnými priateľmi.

Kto všetky akcie po Novembri 1989 organizoval v meste, o tom sú zápisy a kroniky. O tom, ako to bolo v našich dvoch púchovských fabrikách – Gumárňach 1. mája a Makyte – sú tiež rôzne zápisy a doklady. A ešte žijú pamätníci, s ktorými o tomto treba hovoriť. Dúfam, že historici, príp. študenti ich nenechajú odísť od nás živých bez povšimnutia a zaznamenajú ich spomienky. Veď každý občan by mal poznať históriu svojho mesta, v ktorom býva.

Emília Bizoňová, bývalá učiteľka a poslankyňa MsZ
Ilustr. foto: Štefan Filiač